Súťaž o najkrajšie eseje na psychologické témy 2025 – Staroba
Autorka: Juliana Horváthová – 3. miesto
So starobou a populáciou starších ľudí sa každodenne stretáva každý z nás. Či už je to vo verejnej doprave, obchodoch, na ulici, alebo v našich domácnostiach. Všetci na tomto svete sa pripravujeme na to, že raz zostarneme. Vytvárame si okolo seba okruh ľudí, ktorým dôverujeme, zakladáme si rodiny a dlhoročné priateľstvá a snažíme sa zabezpečiť seba a svojich najbližších na obdobie, v ktorom sa či už fyziologicky, alebo psychicky nebudeme sami o seba schopní postarať (Kumar et al., 2013). Vrátime sa akoby znovu na začiatok nášho vývinu, kedy sme boli odkázaní na pomoc druhých. V tejto práci popisujem starobu pomocou odborných zdrojov Vágnerovej (2000a) a Kumara et al. (2013) a zároveň na danú problematiku nahliadam z osobnej skúsenosti so starou mamou.
Aj keď som v jej prítomnosti nebola tak často a naše stretnutia sa odohrávali častokrát v spoločnosti iných rodinných príslušníkov, o to viac som videla jej zmeny, či už fyzické, alebo psychické spojené so starnutím. Ako každá iná časť života aj starnutie je dôležitou súčasťou nás a našich najbližších. Mnohí z nás, ale zabúdajú, že aj títo príslušníci spoločnosti raz boli v našom veku a čelili podobným prekážkam, akým čelíme dnes my.
Ľudia v spoločnosti často starobu vnímajú negatívne. Starých ľudí vidia ako nekompetentných a neprínosných pre zvyšok spoločnosti. Celkové podceňovanie a diskriminácia starších sa odborne nazýva ageizmus. Ako všetky stigmatizované myšlienky, tak aj ageizmus vníma starobu negatívne bez rozdielu na odlišnosti individuálnych jednotlivcov spoločnosti.
Starobu by sme mali vnímať ako ďalšie štádium nášho života, so zameraním dosiahnutia vlastnej integrity. Starý človek by mal byť schopný prijať samého seba takého, aký je, aby vedel byť pravdivý a úprimný k sebe samému. Ak sa nám to podarí, vieme akceptovať svoj život a ostať optimistickí a aktívni až do jeho samého záveru (Vágnerová, 2000a).
Moju starú mamu som vždy vnímala pozitívne, no aj ja som dospela a uvedomila si isté postoje, ktoré zastávam ja, a aj ona k sebe samej. Bola vždy skôr realistickou osobou, aj keď jej viera do určitej miery „kázala” inak. Zároveň jej akceptácia staroby prichádzala postupne a nie vždy to v istých situáciách išlo ľahko. S príchodom zdravotných problémov a komplikácií jej život ostal v pesimistickom rúchu, no napriek tomu si myslím, že sa stále na svoj vek a schopnosti snaží byť aktívna a pomerne samostatná jednotka.
V starobe je známa takzvaná polymorbidita. Stav, pri ktorom starší človek nadobúda viaceré choroby súčasne (Vágnerová, 2000a). V prípade mojej starej mamy toto obdobie prišlo až po smrti manžela. Kým tu bol s ňou, ležiaci dlhé roky na lôžku, musela vynaložiť veľmi veľa úsilia pri starostlivosti o neho. Nebol čas na zamýšľanie sa nad vlastnými ťažkosťami a potrebami. Práve preto, keď nás starký opustil, prišli mnohé zdravotné komplikácie. Najmä problémy s bedrovým kĺbom, chrbticou a kolenom, taktiež sa zhoršil zrak a celková vitálnosť starej mamy „odišla”. Zostarla nielen fyzicky, ale aj psychicky.
V starobe je taktiež dôležité udržať si určitú fyzickú pohodu. Cvičenie, ako napríklad chôdza, tanec, kalistenika alebo dokonca aj cvičenie so záťažou, môže veľmi pomôcť pri lepšom prechode k starnutiu. Samozrejme, všetky cvičenia by mali byť vhodne prispôsobené danej osobe a veku (Kumar et al., 2013). Viem o tom, že moja stará mama praktizuje rannú rozcvičku, kedy sa každé ráno ponaťahuje a precvičí základné cviky. Vekom sa, samozrejme, jej schopnosti zhoršujú, ale keď bola mladšia, rada chodila všade po meste pešo.
V starobe sa prejavujú mnohé psychologické zmeny, ako je zhoršenie pamäte, inteligencie, spomalenie reakcií, myslenia a podobne. Tieto zmeny nastávajú z biologických a psychosociálnych dôvodov. Z biologického hľadiska sa nám menia štruktúry mozgu, tým pádom nastáva zhoršenie fluidnej inteligencie. Taktiež klesá tvorba dôležitých neurotransmiterov, ktoré sú zodpovedné za rýchlosť reakcií. Spomaľuje sa aj prietok krvi, čo spomaľuje prúd informácií a človek v dôsledku toho nie je schopný premýšľať nad viacerými faktami naraz. Samozrejmosťou je, že tieto biologické procesy sa môžu urýchľovať v dôsledku určitej choroby, ktorou jednotlivec trpí (Vágnerová, 2000a). Pravdou je, že na našich blízkych si ľahko všímame známky postupného strácania inteligencie a pamäte. Inak to nie je ani u mojej starkej, no napriek tomu si vedie denník, do ktorého si zapisuje svoje každodenné zážitky, starosti a radosti. Myslím si, že aj toto môže byť dobrá pomôcka pre starších ľudí, ako udržiavať svoju pamäť a pozornosť v strehu.
Na druhej strane sú tu kultúrne a psychosociálne okolnosti. Veľkú rolu zohráva náš život v minulosti. Aké sme mali vytvorené návyky, životný štýl či vzdelanie taktiež ovplyvňujú naše starnutie. Dôležitými pozitívnymi psychologickými kvalitami sú napríklad životné uspokojenie, „well-being” a v neposlednom rade pozitívny prístup ku nám samým. Dôležité je tieto kvality nadobúdať počas celého života, aby sme v starobe boli schopní dôverovať, byť dobrosrdeční a udržiavať dobré vzťahy s najbližšími (Kumar et al., 2013).
Je samozrejmé, že spomalenie a ochabnutie všetkých uvedených funkcií vedie k rýchlejšej unaviteľnosti starých ľudí. Ich psychickému zdraviu neprispieva ani stigmatizácia spoločnosti a tak častokrát ostávajú uzavretí vo svojich domácnostiach a izolujú sa od spoločnosti. V starobe sa radi upnú na spomienky, ktoré sú hlboko zakorenené a nemajú problémy s ich vybavením. To, ale vedie k nepochopeniu mladšej spoločnosti, keďže častokrát tieto príbehy svojich blízkych poznajú už naspamäť (Vágnerová, 2000a). Minulé Vianoce sme takto so starou mamou triedili jej mapy, ktoré mala z čias, keď so starým otcom cestovali na kamióne. Ja som ich, samozrejme, chcela vyhodiť, pretože na daných uliciach už to vyzerá diametrálne inak a mapy sú v podstate nepotrebné. No stará mama to nevedela pochopiť. „Ešte sa niekomu zídu,” boli jej slová.
Okrem toho aj zhoršovanie ich zrakovým a sluchovým schopností prináša postih pri každodenných situáciách. Musia sa omnoho viac sústrediť na situácie, ktoré boli dovtedy samozrejmosťou. Môže to viesť k emočnému vypätiu, deprivácií a úzkostiam (Vágnerová, 2000a).
Stará mama mala vždy problémy so zrakom. Na prelome ranej a pokročilej staroby si dala oči zoperovať, a tak môže teraz žiť o niečo slobodnejšie. Napriek tomu momentálne nie je veľmi aktívnym dôchodcom. Za posledných pár rokov sa jej prehĺbili ťažkosti s pohybovým aparátom, nastalo spomalenie a strata pamäte. Myslím si, že aj z toho dôvodu sa sama nerada vystavuje mnohým sociálnym kontaktom.
Pre mnohých ľudí môže staroba predstavovať aj stratu identity. S týmto obdobím sa totižto spája odchod do dôchodku. Teda strata profesie a taktiež pre mnohých strata lepšieho finančného zabezpečenia. Predstavuje to taktiež možnú stratu mnohých sociálnych kontaktov a príchod do väčšieho súkromného života. Dlhoročné návyky každodenného života sa diametrálne menia (Vágnerová, 2000a). Svoju starú mamu si v tomto období života nepamätám, pretože keď som začala vnímať svoje okolie, ona už bola na dôchodku a starala sa o starého otca.
Väčšina ľudí v dôchodkovom veku zameriava svoju pozornosť na rodinu. Snažia sa vytvoriť si nové návyky a stimuly, ktoré aspoň v nejakej miere vedia zamestnať ich pozornosť. Starí ľudia, ale často upadajú do depresívnych nálad a neaktívnych zvyklostí, ktoré môžu viesť k ešte väčšej izolácií a rýchlejšiemu zostarnutiu. Zväčša sa, ale prechod od pracovného života k dôchodku deje vo viacerých fázach (Kumar et al., 2013). Stará mama v tomto nemala veľmi na výber. Keď starý otec ochorel, musela sa vzdať svojej práce a začať sa naplno starať o neho. Preto jej prechod z pracovného života do prevažne súkromného nebol v norme so vzorcami, ktoré uvádzajú odborné zdroje. Bol to takzvaný vynútený dôchodok. Svoju vitálnosť a schopnosti, či už fyzické, alebo psychické, udržiavala na vysokej úrovni do oveľa pokročilejšieho veku. Preto aj neskôr, keď starký zomrel, prišiel rýchly nástup zdravotných a neskôr aj psychických problémov.
Na záver by som chcela iba pripomenúť, aby sme neopovrhovali staršou populáciou. Všetci raz budeme v ich veku, budeme potrebovať pomocnú „ruku” či utešiť v ťažšej chvíli. V našej kultúre je viac než normálne opovrhovať starými ľuďmi (Vágnerová, 2000a). To by však z môjho osobného úsudku nemalo byť normou. Vážme si starších ľudí takých, akí sú, pretože oni tu boli pred nami a tvorili pre nás svet, v ktorom dnes žijeme. Ako aj Kumar et al. (2013) uviedli v závere svojej práce, malo by byť našou povinnosťou postarať sa o starších, pomôcť im prežiť starobu v pokoji a v čo najväčšom zdraví a pohode.
Zdroje
Kumar, M. S., Roy, A. S., & Baruah, D. (2013). Measures for elderly: psychological perspective. Ageing & Society, The Indian Journal of Gerontology, 23(1&2), 17-32. http://www.cmig.in/journal-jan-june-2013.pdf#page=28
Vágnerová, M. (2000a). Vývojová psychologie: dětství, dospělost, stáří. Portal.
