Opakujúca sa minulosť nie je chybou systému, ale kompasom
Pocit, že sme niečo už raz zažili, aj keď vieme, že je to nemožné, patrí medzi najzáhadnejšie skúsenosti ľudskej mysle. Fenomén déjà vu fascinuje vedcov aj laikov. Je to chyba pamäti, zvláštny trik mozgu, alebo niečo viac?
Už sa vám niekedy stalo, že ste vstúpili do miestnosti, ktorá vám pripadala zvláštne známa, aj keď ste tam nikdy predtým neboli? Alebo ste mali pocit, že presne viete, čo sa stane ďalej, hoci situácia bola úplne nová? Tento zvláštny jav označujeme francúzskym pojmom déjà vu („už videné“).
Ľudia so sklonom k nadprirodzenému tvrdia, že déjà vu predstavuje krátke prepojenie s paralelným vesmírom. Coelho, podobne ako Jung, to nazýva skokom do niečoho, čo sme už zažili a čo sa opakuje. Niektorí to vnímajú ako kozmické posolstvo, ktoré naznačuje, že človek je presne tam, kde v danom okamihu „má byť“. Menej mysticky orientovaní pozorovatelia to považujú za momentálnu poruchu elektrickej činnosti mozgu. Psychológovia naopak pripisujú tento jav odlišnému spracovaniu udalostí v oboch hemisférach mozgu, čo má za následok, že obraz v jednej hemisfére je v druhej hemisfére vnímaný ako spomienka.
Približne dve tretiny populácie v priebehu života zažijú pocit déjà vu. Často býva vyvolaný konkrétnou scénou, miestom alebo aj prebiehajúcim rozhovorom. Zväčša sa vyskytuje u mladých dospelých, pričom jeho frekvencia sa s pribúdajúcim vekom postupne znižuje. Objavuje sa najmä v nových situáciách, napríklad počas cestovania, no častejší býva aj v stave únavy či zvýšenej psychickej záťaže.
Ako je možné, že nám nové situácie pripadajú známe?
Z pohľadu kognitívnej psychológie je tento jav úzko spojený s fungovaním pamäti, konkrétne s procesmi rozpoznávania a vybavovania. Kým rozpoznávanie (familiarita) predstavuje pocit, že niečo poznáme, vybavovanie (recollection) zahŕňa konkrétnu spomienku na danú udalosť. Déjà vu môže vzniknúť práve v situácii, keď sa aktivuje pocit známosti bez prítomnosti konkrétnej spomienky, ktorá by ho vysvetľovala.
Mozog počas života spracúva obrovské množstvo informácií, pričom nie všetky skúsenosti sú uložené a možno vybaviteľné spomienky. Napriek tomu, však v pamäti môžu zostať ich slabé stopy, ktoré si človek neuvedomuje. Ak sa situácia, v ktorej sa práve nachádzame, náhodou podobá na tieto zabudnuté či nevedomé skúsenosti, môže sa aktivovať pocit známosti bez toho, aby sme vedeli určiť jeho pôvod. Práve tento mechanizmus je základom hypotézy nevybavenej pamäti, podľa ktorej déjà vu nevzniká z „falošnej“ skúsenosti, ale naopak z reálnej, no vedome neprístupnej spomienky.
Zaujímavé je, že tieto nevedomé pamäťové stopy môžu pochádzať aj z veľmi nepriamych zdrojov, napríklad z filmov, obrázkov alebo situácií, ktoré si človek v minulosti ani nevšimol, no mozog ich napriek tomu uchoval. Preto môže napríklad návšteva nového mesta vyvolať silný pocit známosti, ak jeho uličky, architektúra alebo celková atmosféra pripomínajú niečo, čo sme kedysi videli, napriek tomu, že si to vedome nedokážeme vybaviť.
Čo sa deje v mozgu, keď prežívame déjà vu?
Z neuropsychologického hľadiska sa tento jav spája s aktivitou v oblastiach mozgu zodpovedných za pamäť, najmä v mediálnom temporálnom laloku, ktorý zahŕňa hipokampus, parahipokampálnu oblasť a priľahlé kortikálne štruktúry. Kým hipokampus zohráva kľúčovú úlohu pri vybavovaní kontextu a konkrétnych spomienok, parahipokampálne a rhinalné oblasti sa podieľajú na vzniku pocitu známosti. Už skoré neurobiologické výskumy ukázali, že stimulácia temporálnych štruktúr môže vyvolať intenzívne pocity známosti aj bez reálnej pamäťovej stopy.
Jedna z teórií zároveň uvádza, že počas déjà vu môže človek prežívať veľmi silný pocit rozpoznania, akoby bol celý aktuálny zážitok známy „do detailov“, podobne ako pri pohľade na fotografiu, avšak bez schopnosti vybaviť si akýkoľvek kontext alebo okolnosti predchádzajúcej skúsenosti. Na základe týchto zistení sa predpokladá, že déjà vu vzniká v dôsledku dočasného narušenia koordinácie medzi systémom známosti a systémom vybavovania spomienok, keď sa aktivuje pocit familiarity bez súčasnej aktivácie epizodickej pamäti.
Fenomén déjà vu tak ilustruje komplexnosť ľudského poznávania a pripomína, že naše vnímanie reality je výsledkom neustáleho spracovávania informácií. Paradoxne práve momenty, keď máme pocit, že sa minulosť opakuje, nám ukazujú, že náš mozog nie je neomylný. Napriek tomu alebo možno práve preto, dokáže flexibilne reagovať na svet okolo nás a vytvárať zmysluplný obraz reality. Zároveň však tento zvláštny jav naznačuje, že aj „chyby“ v pamäti môžu byť súčasťou dokonale fungujúceho systému, ktorý nám pomáha orientovať sa v realite.
Zdroje
Cleary, A. (2022, October 3). What is déjà vu? Psychologists are exploring this creepy feeling of having already lived through an experience before. SOURCE. https://source.colostate.edu/what-is-deja-vu-psychologists-are-exploring-this-creepy-feeling-of-having-already-lived-through-an-experience-before/
Guenther, G. (2021). The Guardienne Hypothesis and Deja Vu. ResearchGate. https://doi.org/10.13140/RG.2.2.10495.74402
Maryam (2023). Déjà Vu: The neuroscience behind the mysterious phenomenon. Inspire The Mind.https://www.inspirethemind.org/post/d%C3%A9j%C3%A0-vu-the-neuroscience-behind-the-mysterious-phenomenon
Xu, Z. (2025). Exploring the mechanisms of déjà vu: neurological and psychological perspectives. Transactions on Materials Biotechnology and Life Sciences, 8, 149–154. https://doi.org/10.62051/yg1j8434
