Súťaž o najkrajšie eseje na psychologické témy 2025 – Stop ruminácii, áno reziliencii!
Autorka: Kiara Gréta Udvardy - 2. miesto
Človek patrí medzi mysliace bytosti. Bola mu daná jedinečná schopnosť, vďaka ktorej dokáže meniť svet okolo seba. Avšak za určitých okolností môže prílišné premýšľanie o minulosti, o rozhodnutiach, činoch, skutkoch spôsobiť ujmu na duši a rozvoji daného jednotlivca.
V živote každého človeka sa objaví z času na čas nepríjemná situácia alebo udalosť, ktorá otrasie pevnými základmi jeho osobnosti. Niektorí jedinci sa rozhodnú posunúť vpred bez dlhšieho trápenia sa nad vzniknutou situáciou. Oni sú zástancami toho, že na nezdary treba čo najrýchlejšie zabudnúť, sú len prostriedkom posilnenia človeka a vždy sa treba dívať dopredu. Na druhej strane existujú aj ľudia, ktorí sa riadia tým, že na neúspechy sa dá len ťažko zabudnúť a v mysli sa k nim vracajú deň čo deň. Zaseknú sa v tzv. procese ruminácie rovnako ako sa pokazený CD prehrávač zasekne v určitom úseku skladby, ktorú prehráva neustále dookola. Človek si často prehráva negatívne myšlienky, spomienky (Neff, 2015). Ruminácia môže byť definovaná aj ako „posadnuté myslenie človeka, ktorý sa opakovane vracia k nepríjemným zážitkom, analyzuje, hodnotí ich, tvrdí, že spôsobili všetky jeho súčasné ťažkosti v živote“(Mindpark, 2022b). Je to nekontrolovateľný spôsob myslenia, ktorý môže mať negatívny vplyv na duševné zdravie jednotlivca (Neff, 2015).
Pamätám si na prípad jednej známej, ktorá napriek dôsledným prípravám na prijímacie pohovory na vysokú školu, nebola prijatá na ňou vysnívaný odbor. Dlhší čas sa snažila preniesť cez svoj nezdar, avšak bezúspešne. Po čase síce začala študovať na vysokej škole so zameraním, ktoré ju zaujímalo, napriek tomu však nebola schopná sústrediť sa na vyučovanie, plniť si povinnosti v takej miere ako predtým.Objavila sa u nej nepozornosť, nespokojnosť s vlastnými schopnosťami, pocit menejcennosti. Prílišné vŕtanie sa v minulosti, neustále vracanie sa naspäť k tomu, čo mala urobiť iným spôsobom sa podpísalo na jej duševnom zdraví, musela vyhľadať pomoc odborníka. Výskumné zistenia taktiež potvrdzujú, že ruminácia môže viesť k nespavosti, zvyšovať mieru prežívaného stresu, agresie, pocity hnevu, môže súvisieť s depresiou, úzkosťou, hromadným jedením, pitím alebo so sebapoškodzovaním (Bushman et al., 2005; Nolen Hoeksema et al., 2008; Watkins & Roberts, 2020).
Mnohí autori poukazujú na fakt, medzi nimi aj jeden z najvýznamnejších humanisticky orientovaných psychológov Carl R. Rogers, že sa „nemôžeme zmeniť, pohnúť ďalej od toho, akí sme, kým sa nám nepodarí celkom prijať, akí sme“ (Rogers, 2015, s. 37).
Viera v samého seba je dôležitá, ak sa nám niečo nepodarí, nemusí to hneď znamenať, že sme naničhodníci (Rogers, 2008; 2015). Carl R. Rogers (2008) taktiež vyzdvihoval dôležitosť nepodmieneného pozitívneho prijatia, ktoré by podľa môjho názoru nemalo prichádzať len z nášho okolia, ale mali by sme ho pociťovať aj my sami voči sebe. Práve to prijatie samého seba, dávnych nezdarov je kľúčové pre osobnostný rast, pre plnenie úloh, ktoré nás čakajú v budúcnosti. Gordon Allport a Marcel Proust tvrdili, že určité množstvo trápenia je potrebné, aby sme dosiahli svoj potenciál (Pickren, 2014; Neff, 2015). Ak však nedokážeme spracovať a obľúbiť si svoje chyby, nezdary, prijať seba takých, akí sme, nakoniec podľahneme svojim neúspechom. Sami sa privedieme k duševnému úpadku (Kádár, 2012). Ak poznáme vedecky potvrdené zistenia, názory uznávaných odborníkov, negatívne vplyvy na duševné zdravie človeka, prečo máme tendenciu hĺbať sa v minulosti, kriticky hodnotiť svoje predošlé skutky? Je možné docieliť zmenu v našom myslení?
Možným vysvetlením je fakt, že ľudský mozog je viac citlivý voči negatívnym informáciám, a tým pádom aj voči negatívnym spomienkam. Táto naša vlastnosť je v podstate evolučne podmienená. Ak sme vysoko vnímaví voči niečomu zlému, nepríjemnému, tak naše telo začne skôr reagovať, spustí sa tzv.reakcia útok alebo útek, ktorá zvyšuje našu šancu prežitia (Neff,2015). Predstavme si našich predkov, ktorí sa vydali na lov a počas lovu ich napadlo nejaké zviera pričom sa zranili. Negatívna spomienka sa im vryla do pamäti, pri ďalšom love podobnú chybu neurobili, boli obozretnejší, zachránili si tak svoj život. Kladné informácie, spomienky sú síce pre nás prospešné z dlhodobého hľadiska, ale z krátkodobého, z hľadiska prežitia v danom momente nám však viac pomôžu práve záporné informácie a spomienky (Neff, 2015).
Napriek tomu, že spomínaná tendencia viac sa zaoberať negatívnymi myšlienkami, resp. informáciami je v nás hlboko zakorenená, neznamená to, že nemôžeme proti prirodzenému fungovaniu našej mysle nič urobiť. Ako možné riešenie nám môže poslúžiť pracovanie na schopnosti byť k sebe milší. Môžeme sa usilovať byť menej kritickí k našim minulým nesprávnym rozhodnutiam, neúspechom. Ak sa pristihneme, že sa znovu príliš zaoberáme našou minulosťou, karháme sa za nesprávne rozhodnutie, môžeme sa snažiť viesť zo sebou rozhovor, či už v sebe alebo nahlas. Položme si otázky ako napr.: Čo práve prežívame, čo by nám pomohlo, aby sme sa nepríjemného pocitu zbavili, sme odsudzovaní aj niekým iným alebo len sami sebou za náš skutok? Následne sa pokúsme naspomenuté otázky úprimne odpovedať (Neff, 2015). Ďalšou možnosťou je písanie si denníka (Neff, 2015), kde budeme rovnako opisovať svoje myšlienkové pochody daného dňa, ako sme sa v tej chvíli cítili. S odstupom času sa môžeme vrátiť k našim zápiskom, znovu ich prehodnotiť, resp. zistiť, či napredujeme tým správnym smerom a dostávame sa von z bludného kruhu ruminácie. V danej chvíli, keď sa cítime kvôli našim myšlienkam veľmi nepríjemne, môže pomôcť aj objatie niekoho blízkeho, dokonca aj objatie seba samého. Ľudský dotyk dokáže mať liečivé účinky (Musial & Weiss, 2014).
Hĺbanie sa v minulosti môže súvisieť aj s našou schopnosťou odolnosti voči nepriazňam osudu.Spomínaná schopnosť býva nazývaná ako reziliencia, čiže proces, ktorý pomáha ľuďom prežiť (Masten,2001). Reziliencia môže byť definovaná aj ako „flexibilné ohybné prispôsobenie sa, odolávanie nepriazňam života“ (www.dictionary.apa.org). Rezilienciu je možné budovať a zlepšovať podobne ako dokážeme meniť prílišnú sebakritiku. S kultivovaním spomínanej schopnosti môžeme začať už v detstve. Prospešnými faktormi sa ukazujú byť bezpečný vzťah s rodičmi, stabilné prostredie, rôzne vzory z prostredia, ktoré vykazujú rezilientné správanie. Pravidelné čítanie rozprávok tiež môže pomôcť. V nich sa dieťa môže stretnúť s postavami, ktoré musia zdolať rôzne ťažkosti, nevzdávajú sa, snažia sa, úspešne napredujú až dosiahnu svoj vopred vytýčený cieľ (Kádár, 2012). Dieťa na základe odpozorovaných príkladov pochopí, že nepriaznivé situácie sa dajú otočiť vo svoj prospech, je možné sa cez ne preniesť a po ich zdolaní sa k nim netreba viac v myšlienkach vracať. Ako tvrdil aj sám C. R. Rogers: „Semienka mnohých rastlín môžu roky spať, ale za vhodných podmienok klíčia, rastú a nakoniec celé rozkvitnú“ (Peter Sunyík, n.d.-b). Tento citát platí aj v prípade reziliencie. Ak je človek v detstve vedený k rôznym stratégiám, ako sa prispôsobiť nepriaznivým okolnostiam, neskôr keď to bude potrebné sa u neho spomínaná schopnosť pravdepodobne prejaví.
Na našej reziliencii je možné popracovať aj v dospelosti. Môžeme sa snažiť o nájdenie si rôznych cieľov, smerov v našom živote, venovať sa voľnočasovej aktivite, ktorú obľubujeme, začať s dobrovoľníckou činnosťou, snažiť sa viesť zdravý životný štýl, obklopiť sa ľuďmi, ktorým na nás záleží. Ak sa nám zdá, že sme zahltení nezdarmi, problémami skúsme sa na našu situáciu pozrieť akoby zvrchu, spísať si všetky možné riešenia, ktoré nám napadajú (Schaefer et al., 2013). Ak sa nám to nepodarí, môžeme požiadať o pomoc odborníka. Za vyhľadanie pomoci sa vôbec netreba hanbiť, práve naopak. Je užitočnejšie si priznať, že sa trápime ako v tichosti trpieť, vnútorne sa zožierať a nič proti tomu neurobiť. Spôsobov budovania reziliencie je veľmi veľa, je len na nás, pre ktorý sa rozhodneme.
Mali by sme sa riadiť Rogersovým (2015) tvrdením, že človek má v zásade pozitívne smerovanie? A dúfať, že napredujeme tým správnym smerom i keď sa nám nie všetko v minulosti podarilo podľa predstáv? Máme brať svoje minulé nezdary ako obohacujúce a príliš sa nimi nezaoberať? Sama mám tendenciu príliš sa zamýšľať nad svojimi minulými rozhodnutiami, hodnotiť svoje správanie, rozhodnutia ako neadekvátne. A musím povedať ,že doteraz mi spomínané hĺbanie sa v minulosti, prílišná kritickosť nepomohli posunúť sa vpred. Práve kvôli svojej skúsenosti som sa rozhodla danou témou v rámci eseje zaoberať.Pochopila som, že je možné našu prirodzenú ľudskú tendenciu viac sa zaoberať negatívnymi informáciami a spomienkami zmeniť. Zmenu je možné docieliť rôznymi technikami. Podľa Jamesa (2009), ak prestavíme svoje spôsoby myslenia budeme schopní dokázať pozoruhodné výsledky. Za najviac prijateľný spôsob možnej zmeny považujem rozvíjanie schopnosti reziliencie. Moji rodičia mi v detstve dennodenne čítali rozličné rozprávky, príbehy, v ktorých sa nachádzalo mnoho rezilientných postáv. Napriek tomu potrebujem ešte na svojej schopnosti vyrovnávať sa s ťažkosťami popracovať.
Ako je to vo Vašom prípade? Považujete sa za človeka, ktorému sa podarilo vybudovať si správnu stratégiu vysporiadania sa so strasťami života? Alebo ste k svojim minulým skutkom príliš kritickí? Ak ste si na druhú otázku odpovedali kladne, tak Vás úprimne obdivujem, ak však nie, tak Vám odporúčam prečítať si knihu napr. od C. R. Rogersa Ako byť sám sebou, resp. knihu od K. Neffovej Self – compassion: The proven power of being kind to yourself. Obe knihy ponúkajú náhľad na dosiahnutie osobnostného rastu a napredovania. V neposlednom rade taktiež opisujú spôsoby oslobodenia sa z „pazúrov“ ruminácie a prílišnej sebakritiky.
Zdroje
Bushman, B. J., Bonacci, A. M., Pedersen, W. C., Vasquez, E. A., & Miller, N. (2005). Chewing on it can chew you up: Effects of rumination on triggered displaced aggression. Journal of Personality and Social Psychology, 88(6), 969–983.https://doi.org/10.1037/0022-3514.88.6.969
James, W. (2010). The Varieties of Religious Experience: A Study in Human Nature: Being the Gifford Lectures on NaturalReligion delivered at Edinburgh in 1901-1902. https://ci.nii.ac.jp/ncid/BA03922445
Kádár, A. (2012). Mesepszichológia – Az érzelmi intelligencia fejlesztése gyermekkorban. Kulcslyuk Kiadó.
Masten, S. A. (2001). Ordinary magic: resilience procesess in development. American Psychology, 56(3), 227–238.https://psycnet.apa.org/buy/2001-00465-004
Mindpark. (2022, February 21). Ruminácia: ako vyjsť z kolotoča negatívnych myšlienok? Mindpark.sk. https://www.mindpark.sk/post/ruminacia
MSEd, K. C. (2022, October 6). 10 ways to build resilience. Verywell Mind. https://www.verywellmind.com/ways-to-becomemore-resilient-2795063
Musial, F., & Weiss, T. (2014). The healing power of touch: the specificity of the ‘Unspecific’ effects of massage. ComplementaryMedicine Research, 21(5), 282–283. https://doi.org/10.1159/000368449
Neff, K. (2015). Self – compassion: the proven power of being kind to yourself. William Morrow Paperbacks.
Nolen-Hoeksema, S., Wisco, B. E., & Lyubomirsky, S. (2008). Rethinking rumination. Perspectives on Psychological Science,3(5), 400–424. https://doi.org/10.1111/j.1745-6924.2008.00088.x
Peter Sunyík. (n.d.). workshop.sk. https://workshop.sk/lektor/136/peter-sunyik
Pickren, W. E. (2014). What is resilience and how does it relate to the refugee experience? Historical and theoretical perspectives. In International perspectives on migration (pp. 7–26). https://doi.org/10.1007/978-94-007-7923-5_2Rogers,
C. R. (2015). Být sám sebou: terapeutův pohled na psychoterapii (1st ed.). Portal.
Rogers, C. R. (2006). Valakivé válni: A személyiség születése (1st ed.). Edge 2000 Kiadó.
Schaefer, S. M., Boylan, J. M., Van Reekum, C. M., Lapate, R. C., Norris, C. J., Ryff, C. D., & Davidson, R. J. (2013). Purpose in Life Predicts Better Emotional Recovery from Negative Stimuli. PLoS ONE, 8(11), e80329.https://doi.org/10.1371/journal.pone.0080329
Watkins, E. R., & Roberts, H. (2020). Reflecting on rumination: Consequences, causes, mechanisms and treatment of rumination. Behaviour Research and Therapy, 127, 103573. https://doi.org/10.1016/j.brat.2020.103573
