SÚŤAŽ O NAJKRAJŠIE ESEJE NA PSYCHOLOGICKÉ TÉMY 2025 – PREČO NEMÔŽEME BYŤ SLOBODNÍ?

29.09.2025 Externí autori 0 Comments 10 min read

Spolupracujme s čitateľmi. Tieto slová sme si viackrát povedali na zasadnutí redakčnej rady, počas ktorého sme sa rozhodli vyhlásiť súťaž o najlepšiu esej na ľubovoľnú psychologickú tému. Bol október minulého roka a naše očakávania, že sa niekto do súťaže zapojí (vôbec, že si ju niekto všimne), boli malé. Po štyroch mesiacoch súťaženia sme sa však pustili do hodnotenia (až) deviatich súťažných príspevkov soširokým obsahovým diapazónom. Prechádzali sme od analýz citátov významných psychológov, cez polemiky nad známymi psychologickými múdrosťami, až po autentické psychologické úvahy. Boli sme milo prekvapení, aký ohlas naša súťaž u čitateľov – teda u vás – vyvolala. O to s väčšou radosťou vám predstavujeme eseje, ktoré sa umiestnili na prvých troch miestach.

Eva Jurošová - Víťazka tohtoročnej súťaže

PREČO NEMÔŽEME BYŤ SLOBODNÍ?

Aj psychológovia dokážu písať romány. Avšak v prípade radikálnych behavioristov sa nie vždy musia stretnúť s pochopením. Príkladom je Skinnerovo utopistické dielo Walden Two, na ktoré si pre kontroverzné názory vypočul množstvo kritiky. V reakcii na to, akoby Skinnerova „Obrana Sokratova“, vyšla jeho druhá kniha Beyond freedom and dignity. Tieto diela nám predstavujú spoločnosť, v ktorej nie sme slobodní, no aj napriek tomu prispievame k dobru spoločnosti. Ak nemáme na výber, či chceme alebo nechceme konať dobre, my sa jednoducho dobre zachováme.

Naše vlastné telo je prvým prostredím, s ktorým sa spoznávame už od útleho veku. Keďže sme s ním v neustálom kontakte, stalo sa nám tak známym, až hovoríme, že mu rozumieme. Pri pôrode sa však ocitáme v prostredí úplne novom a až v 6. mesiaci sa naučíme rozlišovať medzi týmito dvomi prostrediami – vnútorným a vonkajším. V kognitívnom ponímaní je to čas, kedy sa rodí naše self. Dieťa nadobúda pocit seba a s plynutím času a pocitom zodpovednosti prichádza aj presvedčenie o vlastnej slobode. Človek slobodne vníma svet okolo seba, vyberá si podnety, ktoré chce vnímať, rozlišuje medzi nimi, hodnotí ich ako dobré, alebo ako zlé, poprípade ich mení, aby boli lepšie (Piaget, 1999; Skinner, 1971).

Skinnerov evolučný názor oponuje kognitívnym názorom na „self“. Človek je členom druhu, ktorý je výhradne formovaný evolučnými predpokladmi prežitia. Tie sa uplatňujú v jeho správaní, čo ho privádza ku kontrole prostredia a zbavuje ho slobody. Prostredie selektuje to, ako sa bude jeho správanie formovať a udržiavať. Self je len produktom ako súbor správaní, ktoré sú vytvorené pre daný súbor podmienok. Ak preto v tradičnom ponímaní neexistuje zložka self, ktorá by človeku pripisovala zodpovednosť, konanie nemôžeme pripisovať nám samým a teda nie sme slobodní. (Skinner, 1971).

Boj človeka za slobodu nevyplýva z jeho vôle byť slobodný, ale z určitých behaviorálnych procesov, ktoré sú charakteristické pre ľudský organizmus. Ich hlavným cieľom je uniknúť od averzívnych vlastností prostredia. Takmer všetky živé bytosti sa snažia vyhnúť škodlivým vplyvom. V priebehu storočí sme vďaka fyzike, biológii a technológii vybudovali spoločnosť, v ktorej žijeme bez mnohých druhov averzívnych stimulov. Zbavili sme sa hladu efektívnou distribúciou potravín, smädu pomocou vodovodných systémov, chladu a horúčav pomocou regulácie teplôt, chorôb pomocou antibiotík a očkovania, tvrdej nehumánnej práce zefektívňovaním priemyslu, nechceného otehotnenia antikoncepciou a nebezpečenstva z nepráva justičným systémom. No zbavili sme sa dokonca aj menej averzívnych podnetov ako je napríklad nepohodlie. Objednávame si veci ideálne cez internet ako osobne, do práce chodíme radšej autom než pešo, keď si máme vybrať, vyvezieme sa výťahom skôr, než pôjdeme po schodoch (Skinner, 1971).

Človek si najviac uplatňuje „pocit vlastnej slobody“ vo svojom voľnom čase. Jedinec je pripravený na krátku chvíľu voľna, ak je úplne nasýtený, alebo ak sa úspešne vyhol nebezpečenstvu. Ľudia tak relaxujú a spia ako iné druhy. Problém nastáva, keď oddych trvá príliš dlho, pretože v takomto prípade nemá človek čo robiť. Voľný čas je stav, na ktorý bol ľudský druh zle pripravený. Človek, ktorý nemá čo pre svoje aktuálne prežitie urobiť, inak povedané nie je posilňovaný žiadnymi silnými stimulmi ako sú hlad, či nebezpečenstvo, začne aj slabé stimuly pociťovať ako silné. Jedlo ho tak začne posilňovať, aj keď už nie je hladný, sexuálne správanie sa začne uplatňovať výhradne pre vlastný pôžitok, alkohol, drogy, marihuana jedinca začnú posilňovať z irelevantných dôvodov. Ak nepôsobia silné stimuly nevyhnutné k prežitiu, pôsobia slabé stimuly, ktoré sú pre prežitie irelevantné. Takého správanie nie je efektívne pre spoločnosť, pretože nezabezpečuje jej prežitie (Skinner, 1971).

Už spomínaný cieľ boja za slobodu sa týka najmä zbavenia sa averzívnych podnetov, ktorými na nás pôsobia iní ľudia. Nechceme byť nikým kontrolovaní, pretože nám to uberá na dôstojnosti a na slobode. Chceme žiť v demokracii a byť slobodní. Takáto spoločnosť, v ktorej je zodpovednosť prenechávaná na autonómneho človeka sa môže javiť ako slobodná. Človek si myslí, že je zodpovedný za svoje správanie a je zaň odmeňovaný a trestaný. V skutočnosti za jeho správanie môžu iné podmienky, ktoré sú často len ťažko viditeľné. Rizikom takejto spoločnosti, kde je podmieňovanie skryté alebo maskované, je skutočnosť, že môže byť ľahko zneužiteľné. Keďže nie je jasné, kým je človek odmeňovaný alebo trestaný, je zraniteľný (Skinner, 1971).

Čo pre Skinnera (1971) potom znamená samotný pocit ľudskej slobody? Pocit je len vedľajší produkt náhodného posilňovania slabými stimulmi. Silné stimuly nie sú aktívne, preto slabé prevezmú kontrolu. Ak sú tieto náhodné posilnenia odmenené, zvýšia pravdepodobnosť rovnakého správania v budúcnosti. Napr. ak sedí na stanici človek bez domova, ktorému dám pár eur a on sa mi za to poďakuje so slovami, že som dobrý človek, posilní ma to v mojej mienke o sebe ako o dobrom človeku. Ak sú okolo aj iní ľudia, posilním si renomé tým, že mienia o mne ako o dobrom človeku. Slová človeka bez domova ako slabý stimul, tak nabrali na svojej dôležitosti a keďže som bol náhodne odmenený, zopakujem svoje správanie aj v budúcnosti. Toto konanie ma pri najbližšej príležitosti posilní, aby som konal rovnako, a preto nekonám slobodne.

Častým opakovaním dobrého správania môže vzniknúť „pocit stálych hodnotových vlastností človeka“, avšak v skutočnosti je to len súbor posilňovaných stimulov, ktoré boli v minulosti odmeňované. Človek nie je vybavený morálkou vo svojej podstate, vyvinul len sociálne prostredie, v ktorom jej pripísal zmysel. Je to takzvaná mechanická morálka, ktorá stojí na princípe, že to, čo je nazývané ako dobré, bolo v minulosti len pozitívne posilňované, naopak to, čo bolo nazývané ako zlé, bolo negatívne trestané. Človek sa nedokáže objektívne správne rozhodovať, pretože vo svojej podstate nevie, čo je dobré a čo je zlé. Svoj titul slobodne sa rozhodujúceho človeka by si tak mal nechať odňať a svoju zodpovednosť za správanie z relevantných dôvodov prenechať prostrediu, ktoré je vedecky vhodne navrhnuté. Behaviorálna technológia je Skinnerova utopistická technika kontroly správania, ktorá príčiny správania ľudí odkrýva a vysvetľuje ich na základe vonkajších okolností. Mala by to byť veda, ktorá by na základe vedeckých poznatkov a empirických dát dizajnovala prostredie tak, aby podporovalo žiadúce správanie a potláčalo nežiadúce. Dobre navrhnuté prostredie by vytvorilo dobre konajúcich ľudí, ktorí by konali dobre pre svoje prežitie i pre prežitie spoločnosti, čoho výsledkom by bol „dobrý svet“ (Skinner, 1971).

V dnešnej spoločnosti každý takýto dôkaz o tom, že správanie človeka môžeme pripísať vonkajším okolnostiam, ohrozuje jeho pocit dôstojnosti alebo hodnoty. I keď sú jeho skutočné zámery ovplyvňované prostredím, chce zásluhy pripísať sebe. Ak by sme chceli finančne odmeniť dobrovoľníka, urazili by sme ho, lebo by sme mu tým odopreli jeho láskavosť, štedrosť a dobrú vôľu. My ľudia sa neustále snažíme získať kredit maskovaním alebo skrývaním skutočnej kontroly, ktoré má nad nami prostredie. Hráč na flautu pokračuje v hre, hoci mu po tvári lezie mucha. Podriaďujeme sa bolesti bez toho, aby sme sa mykli, jeme pomaly a slušne, hoci sme hladní. Obhajujeme si našu dôstojnosť tým, že svoje správanie pripisujeme menej viditeľným príčinám. A obdivujeme správanie, ktorému málo rozumieme a to, ktorému nerozumieme, pripisujeme autonómnemu človeku. Obdivujeme človeka, ktorého vidíme robiť dobrovoľníka na charitatívnej akcii. Tvrdíme, že koná dobre, že dobročinnosť je jeho hodnotová vlastnosť. Kebyže však zistíme jeho zámer oživiť si tým len svoj životopis, rýchlo by sme mu jeho zásluhy odopreli. V celej tejto ľudskej hre o dôstojnosť ide len o nenápadnosť príčin správania. (Skinner, 1971)

Skinnerovým názorom tvrdo oponoval Burgess svojou knihou „A Clockwork orange“. V jeho knihe vystupuje mladý Alex, deviant bez akýchkoľvek morálnych zábran, správajúci sa tými najodpudivejšími spôsobmi. Ubližuje, šikanuje, zneužíva, dokonca sa dopúšťa vraždy. Po odhalení jeho trestných činov sa dostáva do väzenia, kde mu je ponúknutá nová metóda, ktorá mu má zabezpečiť vykúpenie z väzenia. Cieľom je spraviť z neho „dobrého človeka“ alebo skôr poslušného občana. Ponuku prijíma a jeho liečba sa začína vpichnutím injekcie, ktorá mu vyvoláva silnú nevoľnosť. Následne sa mu premieta film reflektujúci obrazy jeho trestných činov. Ide o operačné podmieňovanie, kde páchanie trestného činu, ktoré predtým pociťoval ako odmeňujúce, je teraz spájané s nevoľnosťou. Vyvoláva v ňom odpor, a preto ho pociťuje ako trestajúce. Po pár týždňoch je „uzdravený“ a prepustený na slobodu ako človek, ktorý je neschopný páchať zlo. Zdanlivo je jeho spoločenská integrácia dovŕšená. Avšak, keď prichádza do kontaktu s násilníkmi z jeho skupiny, ktorí ho fyzicky napadnú, nedokáže sa brániť, pretože každý čo i len náznak konania zla a násilia v ňom vyvoláva silnú nevoľnosť. Stal sa „dobrým a poslušným človekom“. Problémom však je, že sa nedokáže brániť ani voči najslabším formám krivdy. Keď zistí, že mu jeho rodičia rozpredali celý majetok a jeho izbu prenajali novému nájomníkovi, je bezbranný a preto musí byť na ulici.

Dobrý človek, neschopný občasného egocentrického chovania, sa stáva ľahko manipulovateľný, pretože vždy koná to, čo je najlepšie pre druhých a pre spoločnosť, nikdy však nie pre seba samého. Je rovnako neľudské byť úplne dobrý ako byť úplne zlý. Otázkou je, či je oprávnené obetovať slobodu a dôstojnosť jednotlivca v prospech spoločenskej harmónie. Burgess (2014) to vníma ako zásah do osobnej hodnoty a takéto „inžinierstvo mysle“ odmieta. Fromm (1994) raz povedal: „Sloboda je zodpovednosť za svoje vlastné konanie“. Jung a Baynes (2014) by dodali, že „bez slobody nemôže existovať morálka“. Hodnotu dobra vytvára morálna voľba. Zlo musí existovať spolu s dobrom. Tak je život človeka sprevádzaný drsnou opozíciou morálnych entít, ktoré nám dávajú na výber. Najdôležitejšie je mať slobodnú vôľu rozhodnúť sa konať podľa vlastnej a prirodzenej povahy. Chce Boh dobro, alebo chce voľbu dobra? Je človek, ktorý si vyberá zlo, možno o niečo lepší ako človek, ktorý nemá voľbu zla? (Burgess, 2014).

Na záver by som rada predstavila vlastné stanovisko k otázkam slobody na základe uvedenia prínosu oboch autorov. Skinnerova snaha o vytvorenie dobrého človeka pre dobre fungujúcu spoločnosť vo svojej podstate nesie svoj prínos dodnes. Pacientom vo väzniciach sú za dobré správanie pripisované body, za ktoré si môžu väzni neskôr prilepšiť. Podporuje sa tak u nich spoločensky prijateľné správanie. V psychiatrických liečebniach sú to pre pacientov žetóny, ktoré dostanú, ak sa napríklad ráno učešú, umyjú si zuby alebo sa slušne pozdravia. Učíme ich tak rovnako spoločenskému správaniu. Lenže ľudské správanie nemožno zredukovať len na odmenu a trest. Skinner vo svojej teórii zanedbal ľudskú individualitu a jedinečnosť. Poprel človeka ako slobodného tvora a odobral mu zodpovednosť za svoje činy. Vytvoril dokonale dobrého človeka pre spoločnosť bez duše a bez vlastnej hodnoty. Ako Burgess (2014) upozornil, čisto dobrý človek je synonymom poslušného, teda manipulovateľného. Skinnerova utopistická spoločnosť by tak závisela na systematickej kontrole a nevedomej manipulácii. V takej spoločnosti by bola človeku priznaná úloha malého kolieska v zložitom súkolesí.

Kreatívny priestor, v ktorom dokáže človek napĺňať svoju individualitu, by dostal vysoké a pevné múry, za ktoré nemožno nahliadnuť. Iste, predstava ľudskej spoločnosti fungujúcej s efektivitou počítača môže na prvý pohľad pôsobiť fantasticky, u Skinnera však zostáva nedoriešená otázka, na ktorú Burgess (2014) vo svojom diele dáva jasnú odpoveď. Kto bude garantom „Mechanickej morálky“? Alex sa v knihe stáva obeťou, bol zneužitý na kariérne a politické ciele, spoločnosti nešlo o jeho dušu, práve naopak stal sa nástrojom pre naplnenie osobných ambícií vedcov a politikov. Mechanická morálka je fikcia, dobro sa do ľudskej spoločnosti nedá umelo naprogramovať a zlo sa nedá vyliečiť. Pretože dobro aj zlo sa koniec koncov vždy prejavia len na základe autonómnych činov človeka. Otázkou medzi týmito dvoma pánmi teda zostáva, či slobodu nepotrebujeme, pretože je naším cieľom „lepší svet“, alebo ju potrebujeme, lebo je naším cieľom „lepší človek“?