Individuálne rozdiely v heuristickom usudzovaní

Vo všeobecnosti o sebe hovoríme ako o racionálne zmýšľajúcich tvoroch, ale neraz si zamieňame koreláciu s kauzalitou a nesprávne vyhodnocujeme pravdepodobnosť výskytu javov. V racionálnom myslení nám bránia určité prekážky, ktoré brzdia naše uvažovanie (Kahneman, 2011). Tieto prekážky dnes nazývame kognitívne skreslenia a práve tie stoja za mnohými omylmi, ktorých sa dopúšťame. Zdroj týchto skreslení má pôvod v heuristike, ktorá nie je vždy nevyhnutne zlá, ale je typická tým, že znižuje úsilie, napríklad skúmaním menšieho počtu informácií, čo môže viesť k skresleniu nášho úsudku (Gigerenzer, Gaissmaier, 2011).

Jedným z individuálnych rozdielov, ktorý hovorí o tom, ako budeme k heuristikám pristupovať, je miera zapojenia kognitívnych schopností do nášho usudzovania (Thompsonová, Johnson, 2014; Newman a kol., 2017). Predpokladá sa, že procesy produkujúce logické odpovede zaťažujú zdroje pracovnej pamäte, a preto si vyžadujú viac času (Thompsonová, Johnson, 2014). Teória duálnych procesov, ako vyplýva z názvu, popisuje dva druhy procesov. Procesy Typu 1 sú autonómne, rýchle, nezaťažujú kognitívnu kapacitu a do kategórie týchto procesov by sme mohli zaradiť niektoré procesy emocionálnej regulácie, riešenie špecifických adaptívnych, evolučných problémov a procesy implicitného učenia. Nazývame ich aj intuitívne. Procesy Typu 2 sú neautonómne, pomalé a ich definujúcou vlastnosťou je tzv. kognitívne oddelenie (cognitive decoupling) (Evans, Stanovich, 2013). Tento termín sa viaže so schopnosťou blokovať predošlé skúsenosti a dodržiavať formálne pravidlá (Stanovichom, Toplak, 2012). Procesy Typu 2 nazývame aj analytické. Podľa štandardne intervenčného modelu teórie duálnych procesov, procesy Typu 1 najprv vygenerujú intuitívnu, heuristickú odpoveď, ktorá zostáva v hre, pokiaľ procesy Typu 2 nezasiahnu, a neponúknu analytickú odpoveď (Evans, 2007). Predpokladá sa, že rýchla, počiatočná odpoveď Typu 1 je poháňaná heuristikou založenou na stereotypoch alebo bežných presvedčeniach. Teda v „konfliktných“ situáciách, keď stereotyp vyvoláva reakciu odlišnú od toho, aká by bola logická odpoveď, intuícia prináša chybnú odpoveď, pričom sa očakáva, že myslenie Typu 2 pretransformuje túto chybnú odpoveď na normatívnu (Bago, DeNeys, 2017). Schopnosť reflektovať otázku a potlačiť intuitívnu odpoveď sa nazýva kognitívna reflexia (Frederick, 2005).

Štúdie zaoberajúce sa detekciou konfliktu sa pokúšajú odpovedať na to, či sú ľudia citliví na vnútorný konflikt medzi analytickou a heuristickou odpoveďou. Zjednodušene povedané, tieto štúdie sa pokúšajú zistiť, či si ľudia, ktorí podľahli heuristike aspoň všimnú, že ich heuristická odpoveď je sporná (De Neys, 2014). Ukazuje sa, že ľudia, ktorých odpoveď je založená na heuristike, pri konfliktných verziách úloh (napr. syllogizmy) vykazujú zníženú dôveru vo svoju odpoveď, v porovnaní s nekonfliktnými verziami úloh (Šrol, De Neys, 2021).

Podľa Stanovicha (2018) však procesy Typu 1 môžu disponovať normatívnymi pravidlami a racionálnymi stratégiami, ktoré boli do takej miery praktizované, až sa stali automatickými, a ktoré môžu ihneď konkurovať, a často aj poraziť iné, nenormatívne odpovede. Tieto pravidlá Stanovich (2018) nazýva mindware. A práve stupeň inštancie mindware, teda miera do akej je aktivácia princípu automatizovaná môže byť rozhodujúca v tom, či ľudia potlačia svoju intuitívnu odpoveď. Ak v skutočnosti príslušný mindware nie je k dispozícii, pretože nebol naučený, podľa Stanovicha (2018) sa jedná skôr o prípad chýbajúceho mindwaru než zlyhania myslenia Typu 2.

Odlišný pohľad na heuristické usudzovanie prináša model duálnej stratégie, v ktorom nehrajú hlavnú úlohu kognitívne procesy, ale je to práve spôsob spracovania informácií, ktorý je rozhodujúci v tom, či ľudia podľahnú kognitívnemu skresleniu a zapoja sa do heuristikou vedeného usudzovania.

Model duálnej stratégie (Verschuerenom a kol., 2005)  predstavuje dve formy stratégií: štatistickú a protipríkladovú, pričom každá z nich odráža iný spôsob spracovávania informácií. Štatistická stratégia vychádza z pravdepodobnostných teórií ( pozri Oaksford a Chater, 2003) a usudzujúci, ktorí túto stratégiu využívajú, vytvárajú rýchle odhady pravdepodobnosti založené na asociatívnom prístupe k pravdepodobnostným informáciám. Protipríkladová stratégia má pôvod v teórii mentálnych modelov (pozri Johnson-Laird, Byrne, 2002)  a pri spracovávaní informácií si vyžaduje vytvorenie reprezentácie daného problému so zodpovedajúcim hľadaním potenciálnych protipríkladov. Verschueren a kol. (2005) popisujú proces uvažovania založený na pravdepodobnostných informáciách za heuristický, nenáročný mechanizmus, pretože predstavuje len malé zaťaženie pracovnej pamäte, zatiaľ čo mentálny model opisuje skôr analytický mechanizmus uvažovania, pretože sa predpokladá, že viac zaťažuje zdroje pracovnej pamäte. Štúdie skúmajúce interakcie medzi efektom skreslení a používaním stratégií zistili, že ľudia využívajúci štatistickú stratégiu vykazujú väčší efekt skreslení ako ľudia s protipríkladovou stratégiou (Markovits a kol., 2017a).

V nedávnej štúdii Thompsonová (2021) poskytla dôkazy, ktoré naznačujú, že použitie stratégie predstavuje individuálny rozdielový komponent v spracovaní informácií, ktorý je odlišný od kognitívnych schopností alebo pracovnej pamäte. Výsledky jej výskumu ukázali, že použitie stratégie vysvetľuje varianciu vo výkone úlohy zameranej na uvažovanie nad rámec tých, ktoré sú vysvetlené kognitívnou kapacitou. Pokiaľ išlo o zlepšenie výkonu v úlohe, medzi prvou odpoveďou, ktorú účastníci dávali pod časovým tlakom a druhou odpoveďou, kedy účastníci mali voľný priestor na uvažovanie, kognitívna kapacita nevysvetlila žiadnu varianciu oproti použitiu stratégie. Existuje teda dôvod očakávať, že použitie jednej zo stratégií uvažovania hrá nezávislú úlohu vo výkone v uvažovaní nad rámec toho, čo sa tradične vysvetľuje teóriami duálnych procesov (Thompsonová, 2021).