Nebola to rebélia, ale niečo komplementárne
V predchádzajúcom čísle sme stručne priblížili začiatky Slovenskej asociácie študentov a absolventov psychológie. Riadiac sa heslom pamätaj minulosť, aby si vedel tvoriť budúcnosť, sa opäť vraciame do obdobia spred 16 rokov. Vtedy sa stretla skupina mladých ľudí, ktorí chceli vytvoriť niečo, za čo im dnes vďačíme. O kom budeme hovoriť?
Vynálezca Thomas Alva Edison sa jedného dňa nechal počuť, že: “Čas je jediný kapitál, ktorý vlastní každá ľudská bytosť, a zároveň jediná vec, ktorú si nemôžeme dovoliť strácať.” Vzhľadom na to, že pod jeho menom figuruje viac ako 1 600 patentov, času mal nielen dostatok, ale vedel s ním aj efektívne hospodáriť. Efektívnosť je veľakrát kľúčom k úspechu a naopak absencia efektívnosti prekážkou v ceste do cieľa. S prekážkami sa potýkali aj naši predchodcovia, ktorým sa podarilo v úvode roka 2009 založiť Slovenskú asociáciu študentov a absolventov psychológie.
S čím sa museli vedieť popasovať? Čo ich najviac motivovalo? Ako v súčasnosti na to spomínajú? Tieto a im podobné otázky si kladú súčasní Sašapáci (a možno aj ľudia mimo asociácie), preto nadišiel čas, nájsť na ne odpovede priamo od samotných zakladateľov. Poďme sa spoločne začítať, ako vôbec prvý prezident asociácie Mgr. Martin Majerník, PhD., vtedajšie viceprezidentky Mgr. Janka Zbonková a Mgr. Lucia Rošteková a predseda kontrolnej komisie Mgr. Marek Roštek vytvorili s ďalšími angažovanými ľuďmi projekt, ktorý zveľaďujeme dodnes.
Trochu histórie zo zápisnice z 01.09.2010
začiatok roka 2009: ustanovujúce stretnutia študentov a absolventov psychológie z Univerzity Komenského v Bratislave, Trnavskej univerzity v Trnave a Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a príprava podkladov k fungovaniu občianskeho združenia myšlienka: založiť organizáciu, ktorá by ako prvá združovala študentov a absolventov študijného odboru psychológia na Slovensku
11.03.2009: oficiálny vznik asociácie zaregistrovaním na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky pod štatútom občianskeho združenia
24.03.2009: pridelené identifikačné číslo organizácie Štatistickým úradom Slovenskej republiky 28.03.2009: ustanovujúce stretnutie zakladajúcich členov vo Veľkom Grobe
14.05.2009: krst asociácie a slávnostná korunovácia prezidenta asociácie Mgr. Martina Majerníka, PhD., krstní rodičia: prof. Mgr. Anton Heretik, PhD. ml. a doc. PhDr. Eva Letovancová, PhD.
Martin Majerník – prvý prezident
„Gratulujem, že ste sa rozhodli študovať psychológiu."
1. Založiť dobrovoľnícke občianske združenie nie je jednoduchý projekt. Čo vás viedlo k tomu stať sa spoluzakladateľom SAŠAP-u?
Keď som študoval na FSEVke (Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, pozn. red.), uvedomil som si, že to, čo sme sa tam učili (ako riadiť tím, ako pracovať s talentovanými ľuďmi…), môžem rovno aplikovať v SAŠAP-e. Na škole mi chýbala systematická aktivita pre ľudí, ktorí sa chceli ďalej po škole venovať tejto téme. Druhá vec bola teoretická verzus praktická rovina v zmysle, že aplikované psychologické odbory nebolo, kde využiť. Ľudia išli po svojom, po kontaktoch, ale nebolo to systémovo. Nikto vrátane komory sa nestaral o to, aby študentom poskytovali extra kulikulárne možnosti, sponzoringy na extra výskum, spolupráce s korporátnou sférou… Tak som si povedal, či by to nemohlo robiť ozetko.
2. Historické zdroje uvádzajú, že za vznikom asociácie stála skupina ľudí vrátane profesora. Antona Heretika ml. a docentky Evy Letovancovej. Vedeli by ste priblížiť túto skupinu ľudí?
Úplne na začiatku bola jedna veľká žúrka, kde sme sa vyprofilovali, urobili sme plagát, v ktorom sa písalo niečo ako SAŠAP hľadá teba ako aktívneho člena.
Potom som potreboval nabrať kritickú masu ľudí, lebo organizačná a pracovná psychológia hovorí, že 10 % ľudí ťahá firmu. Ak som teda chcel mať napríklad piatich ľudí, ktorí to so mnou budú robiť, tak som potreboval 50 členov. S pánom profesorom Heretikom som veľmi nekomunikoval, skôr s pani docentkou Letovancovou, keďže to vychádzalo zo FSEVky a ona mala vtedy celý ústav na starosti. Čiže, keď ste dostali jej podpis ako šéfky, tak aj ostatní akademici sa potom k tomu pridali. Nebáli sa za to postaviť. Nebola to rebélia, ale niečo komplementárne. Mne však najviac energie dodával (aj do štúdia) pán docent Britovský a pán profesor Sirota. To sú ľudia, ktorých nie je vidno, ale so Sirotom sme nad tým presedeli večery. Od neho som si kryštalizoval ideu, čo by to malo byť, čo tu vlastne chýba a či sa mi do toho vlastne chce
3. SAŠAP vznikol dňa 11.3.2009, o pár dní neskôr ste boli na ustanovujúcom stretnutí členov zvolený za prvého prezidenta. Ako vyzerali začiatky asociácie?
Spomínam na to strašne rád a bolo to veľmi príjemné. Keď sa stretávate s ľuďmi, ktorí idú robiť niečo extra a tešia sa na to… bola to radosť vidieť, ako ľudia horia ideou a makajú, aj keď to robia celé zadarmo. Bola to aj veľká skúška – doobeda sa učiť o psychológii leadershipu a poobede mať tím, s ktorým idete robiť neziskovku a aplikujete pri tom naučené poznatky. Každý z ľudí bol vtedy niečím neskutočne dôležitý a formoval začiatky. Páčilo sa mi, že to boli kamarátske stretnutia s profesionalizmom, kde sme išli za svojím cieľom – spolupráca s ľuďmi, ktorí majú podobný hodnotový rebríček a je z toho reálny výstup
4. Mali ste od začiatku jasnú víziu, kam by sa asociácia mala uberať?
Mojou víziou bolo rozrásť sa na ďalšie fakulty a naškálovať sa, čiže aby sa SAŠAP postupne z Trnavy a zo FSEVky dostal inde (napr. do Košíc, Banskej Bystrice, Ružomberka…). Pamätám si, že sme precestovali Slovensko, a tiež, že bolo ťažké odkomunikovať ideu tak, aby bola prijatá, lebo na Slovensku to tak funguje, že príde niečo nové a hneď to považujeme za útok. Potom, keď sme mali relatívne veľa členov, zistili sme, že najaktívnejšia organizácia môže ísť do EFPSY (European Federation of Psychology Students’ Associations, pozn. red.) a nemusí to byť komora, ktorá vtedy mala menej členov. V tom čase EFPSA vyberala podľa toho, koľko členov má združenie, do akej miery ste aktívni, koľko eventov za rok zorganizujete, a teda my sme sa postupne približovali k týmto kvótam
5. Máte konkrétnu spomienku, moment alebo úspech asociácie, na ktorý ste obzvlášť hrdý?
Nepovedal by som, že je to jedna spomienka, ale skôr pocit, ktorý cítite, keď za vami prídu ľudia na chodbe v škole alebo aj na SAVke a pýtajú sa, čo sa aktuálne v SAŠAP-e deje, kedy bude nejaký event, ako sa do SAŠAP-u dá zapojiť… To všetko ma utvrdilo v tom, že sme naozaj trafili niečo, čo veľa ľuďom chýbalo. Nielen študentom, ale aj absolventom
6. Ako vás založenie a prezidentovanie SAŠAP-u ovplyvnilo po profesionálnej či osobnej stránke?
Vyskúšal som si v SAŠAP-e všetko, čo som sa naučil, a keď som odtiaľ vyšiel, tak som bol podľa mňa viac pripravený na trh. Keď som išiel študovať do zahraničia (neviem, či spoluzaloženie asociácie brali do úvahy), uviedol som, že o takéto niečo som sa na Slovensku pokúsil. V podstate to bol pre mňa asi druhý alebo tretí väčší projekt, pri ktorom som sa presvedčil, že na začiatku, aj keď sa vám to zdá príliš komplikované, nakoniec krok po kroku so správnymi ľuďmi to zrealizujete. To je presne to, čo som si z tohto projektu zobral a využil, keď som sa neskôr venoval mnohým firmám či start upom.
7. Viacerí naši bývalí členovia nás naďalej podporujú. Registrujete/sledujete aktivity SAŠAP-u aj v súčasnosti?
Nie, už nejaký rok nie, ale je super, že máte časopis. Začnem vás sledovať a veľmi rád sa pridám, keď ma niekam zavoláte. Bol som mimo Slovenska, robím viac-menej so zahraničnými ľuďmi a Slovensko ma na chvíľu muselo prestať zaujímať. Teraz tu ale mám detičky, tak som späť.
8. Po založení asociácie a vyštudovaní aplikovanej psychológie ste vyštudovali aj komputačnú neurovedu. Ako by ste priblížili našim čitateľom tento odbor?
Komputačná neuroveda je veda, ktorá sa dá rozdeliť do štyroch pomyselných kvadrantov, kde jedna os predstavuje to, že sa snažíte pomocou programovania a matematicko- štatistických modelov simulovať ľudskú myseľ takú, aká je s chybami. Čiže napríklad skúmate systém videnia a chcete, aby váš model robil také isté chyby ako ľudský mozog, napríklad pri vizuálnych halucináciách. Inšpirujete sa pri tom biológiou a behaviorálnou logikou a snažíte sa naprogramovať lepšie programy ako napríklad spam filter v maili. Druhá os predstavuje kontinuum zdravá myseľ verzus patológia. Komputačná neuroveda sa používa napríklad aj pri výskume neurodegeneratívnych porúch alebo schizofrénií, kde sa snažíte naprogramovať model avatara, ktorý interpretuje realitu podobne ako schizofrenik a z toho sa dá určiť, čo by asi mohlo byť základom danej choroby.
9. Existuje veľa rôznorodých psychologických disciplín, čo vás priviedlo práve k tomuto smeru?
Vždy ma bavila kvantitatívna štatistika. Ako som spomenul pána docenta Ritovského, ktorý je metodológ a kvantitatívny štatista, bol to človek, ktorý ma veľmi ovplyvnil v štúdiu. Taktiež ma bavila predstava využitia umelej inteligencie. Prišlo mi to ako zaujímavá paralela.
10. Každý z nás má vlastné ciele. Čo by ste odkázali súčasným členom asociácie, ktorí zveľaďujú to, pri čom ste stáli ako spoluzakladateľ?
Rád by som odkázal to, že keď vidíte, že niečo nefunguje, tak môžete skúsiť raz si to vypýtať, druhýkrát si na to zanadávať, ale tretíkrát si to musíte urobiť sami. Keď ste na vysokej škole, špeciálne na Slovensku, máte kvadrilión času, ktorý viete investovať a za relatívne malé peniaze si viete vybudovať firmu, skúsiť zrealizovať nejakú ideu, založiť neziskovku. Popri škole na Slovensku vám to pôjde najlepšie v živote, lebo keď už máte dve deti a prácu, tak už neziskovku stavať nebudete.
11. Je ešte niečo, o čo by ste sa chceli podeliť?
Podľa mňa je štúdium psychológie strašne pekné a stále veľmi relevantné, aj keď máme teraz vôkol seba veľké jazykové modely, s ktorými pracujem skoro každý deň, alebo umelú inteligenciu, ktorá vyzerá ako ľudia komunikujúci s vami v podobe chatbotov. Práveže metaúroveň štúdia psychológie, kde sa snažíme cestou kritického myslenia pochopiť, ako rozmýšľajú iní ľudia, je nesmierne dôležité. Keby moje deti išli študovať týmto smerom, tak sa z toho teším. Už len to, že sa učíme a chápeme, ako sú ľudia často iracionálni, že vzťah medzi emóciami a rozumom je dynamický, že sú logické omyly, je veľmi cenné, a preto je to podľa mňa krásne štúdium. Gratulujem, že ste sa rozhodli študovať psychológiu.
Janka Zbonková
prvá viceprezidentka
“Krása a hĺbka ľudskej duše čaká na vaše odhaľovanie…
Marek Roštek – predseda kontrolnej komisie
„Pre študenta psychológie je cenné vyskúšať si pracovať v tíme na spoločnej veci, môže tak spoznať svoje možnosti ale aj hranice.“
Lucia Rošteková – prvá viceprezidentka
„Keď niekto niečo chce, tak sa to dá, hoci nie všetky ambície sú vo svojom začiatku rýchlo naplniteľné.“
1. Založiť dobrovoľnícke občianske združenie nie je jednoduchý projekt. Čo vás viedlo k tomu stať sa spoluzakladateľom SAŠAP-u?
Janka Zbonková:
Myšlienka na založenie SAŠAP-u vznikla vďaka Martinovi Majerníkovi. Pravdepodobne to bolo jeho osobnosťou a tým, že prišiel za nami a presvedčil nás. Spojili sme sa všetci, aj z iných fakúlt psychológie v rámci Slovenska, a mala som pocit, že to naozaj dáva zmysel. Práca s tímom približne desiatich ľudí, ktorí stáli za týmto projektom, bola skvelá. Potom to už išlo samo.
Lucia Rošteková:
Priznám sa, že si presne nepamätám, ako to bolo a akým spôsobom sme sa my (M. Majerník, J. Zbonková, M. Roštek…) v tejto zostave dokázali stretnúť, pretože sme z iných škôl a ani sme sa nepoznali. Študovala som na Trnavskej univerzite spoločne s Marekom (vtedajší predseda kontrolnej komisie, pozn. red.), ktorý bol o dva ročníky nižšie. V čase zakladania združenia som už bola absolventka, ktorá sa potýkala v praxi s tým, že nie je jednoduché pre absolventa nadobudnúť kvalitnú prax a vtedajšia podpora z profesijnej stránky mi pripadala veľmi slabá. Dnes už je toho viac na výber (adaptačné vzdelávanie, atestácie v oblasti školskej alebo poradenskej psychológie…), ale v tom čase ešte nič také nebolo, a teda čo ma priviedlo k spoluzaloženiu občianskeho združenia bola práve myšlienka podpory čerstvých absolventov staršími profesionálmi po nástupe do práce a snaha inštitucionalizovať naše myšlienky. Osobne však vnímam Maťa Majerníka z našej zostavy za toho, kto presadil formu, spôsob fungovania združenia a bol akčný pri jeho vzniku.
Marek Roštek:
Na vzniku SAŠAP-u je zaujímavé to, že myšlienka vznikla nezávisle v hlavách ľudí v dvoch rôznych mestách – v Bratislave a Trnave. V čase, keď sme spoločne s mojou vtedajšou priateľkou a teraz manželkou Luciou Roštekovou rozbehli aktivity k založeniu asociácie, prišla výzva od Martina Majerníka z Bratislavy, ktorou oslovoval vedúcich slovenských katedier psychológie. My sme na výzvu hneď reagovali, keďže sme mali rozbehnutú komunikačnú platformu (webstránku) a veci sa dali do pohybu. Naša prirodzená fascinácia a túžba po informáciách nás naviedla na cestu založenia organizácie, ktorá by združovala študentov a absolventov psychológie a dúfali sme, že by to mohla byť cesta, ako ešte viac prepojiť štúdium psychológie sreálnou praxou, kde sme cítili ako študenti veľké rezervy a zároveň priestor na sebarealizáciu.
2. SAŠAP vznikol dňa 11.3.2009, ako vyzerali z vášho pohľadu začiatky asociácie?
Janka Zbonková:
To znie tak neuveriteľne. Najprv sme sa celkom rýchlo dohodli na všetkých procedurálnych veciach. Potom sme už začali riešiť, aké aktivity, spolupráce či konferencie budeme realizovať. Taktiež sme riešili propagáciu, aby o nás ľudia, hlavne študenti, vedeli. SAŠAP sa stal súčasťou medzinárodnej EFPSY, kde som naše združenie reprezentovala na konferencii v Krakove, ktorého mottom v tom roku bolo “Dare to follow your dreams”. A o tom SAŠAP z môjho pohľadu v začiatkoch bol – podpora študentov a absolventov psychológie na ceste za ich snami po škole. Všetci členovia SAŠAP-u milovali psychológiu, mali odlišné skúsenosti, znalosti a perspektívy…, bolo to veľmi inšpiratívne obdobie rastu v mojom živote, za ktoré som moc vďačná.
Lucia Rošteková:
Povedala by som, že to boli voľné tvorivé stretnutia. Prvé stretnutie sme mali na byte, kde sme vtedy bývali v študentskej zostave, ďalšie stretnutie bolo v pizzerii a ďalšie na chate, kde sme si spravili mini teambuilding. Boli to viac menej neformálne stretnutia, kde sme ešte len začínali kreovať to, čo a ako má fungovať. Za viceprezidentku som bola zvolená, tuším, práve preto, že som bola jediná absolventka, a teda časť nášho združenia mala byť venovaná absolventom. Asi pred vyše rokom som sa stretla s Ľubicou Paulisovou, ktorá vtedy pracovala pre SAŠAP (a stále pracuje, pozn. red.). Práve od Ľubky viem, že teraz je vaša sieť rozťahaná po celom Slovensku, viete výrazne fungovať aj na regionálnej úrovni. My sme to len rozbiehali, v začiatkoch sme nemali jednoznačne definované pozície, bolo to živelnejšie. Čo ma však mrzí je to, že som nedokázala ešte viac rozvinúť práve absolventskú časť.
Marek Roštek:
Začiatky boli spojené s veľkým nadšením pre vec, spoznávaním nových ľudí a objavovaním svojich možností v oblasti organizácie, managementu ľudí a zdrojov. Mali sme mnoho nápadov, z ktorých sa niektoré za nášho fungovania podarilo zrealizovať, iné ostali v pláne. Ja som bol zvolený za predsedu kontrolnej komisie zrejme preto, lebo som mal naštudované nejaké základné informácie o tom, ako založiť a viesť občianske združenie, aké legislatívne výzvy sú s tým spojené atď. V konečnom dôsledku, ale personálne funkcie v začiatkoch asociácie neboli smerodajné, vyžadovala to hlavne legislatíva a stanovy občianskeho združenia. Každý totiž robil to, čo vedel a to bolo to hlavné.
3. Máte konkrétnu spomienku, moment alebo úspech asociácie, na ktorý ste obzvlášť hrdá/ý?
Janka Zbonková:
Tých silných spomienok je určite viac. Pre mňa osobne bolo dôležité, že sme si s ostatnými členmi sadli ľudsky, všetci prinášali jedinečný talent, ktorý sa naplno mohol realizovať v rámci našich aktivít. Keďže som pracovala popri škole v konzultantskej spoločnosti MotivP v oblasti pracovnej psychológie a v tom čase sme nadviazali spoluprácu so študentskou organizáciou AIESEC, viedla som realizáciu hodnotiacich pohovorov (Assessment centier) pre nováčikov AIESEC-u v Bratislave spolu s Adamom a Bebe zo SAŠAP-u. Bola to cenná skúsenosť, ktorou sme si mohli ukázať, že psychológia nie je iba nejaká teória na papieri, ale má aj reálne možnosti využitia. Tu sa zrejme zrodila moja láska k recruitingu, ktorá ma drží až dodnes.
Lucia Rošteková:
Veľkou vecou pre nás bola účasť sa komorových dňoch, pravdepodobne v roku 2010, kedy sme mali podanú žiadosť do EFPSY (European Federation of Psychology Students’ Associations, pozn. red.). Vtedy sme cez kolektív našich vtedajších vyučujúcich mali možnosť predstaviť celé združenie, naše ciele vrátane úmyslu nadviazať spoluprácu so Slovenskou komorou psychológov. Moja spomienka má ešte ten náboj, že sme sa snažili aj pripomienkovať to, ako vtedajšia komora fungovala, akých psychológov ako aj z ktorých disciplín vtedy zastrešovala a celkovo jej nastavené kritériá. Ak sa môžem trošku pochváliť, vymyslela som logo, ktoré sa mi doteraz páči. Sú to dvaja panáčikovia (v tvare gréckeho písmena psí – Ψ), ktorí sú prepojení, jeden sa snaží pomôcť druhému (absolvent a študent alebo aj absolvent a skúsený psychológ), a tým vytvárajú oko, akýsi symbol pohľadu do budúcnosti v kontexte profesného zrenia, alebo aj pohľadu do duše človeka, symbol našej profesie. S tým som sa hrajkala a teší ma, že sa stále používa.
Marek Roštek:
Takých spomienok je mnoho… aj keď už pomaly blednú. Myslím, že všetci, čo stáli pri vzniku asociácie, sú hrdí na to, že sa podarila dobrá vec – samotné založenie a naštartovanie asociácie. Za zmienku stojí aj to, že krátko po založení asociácie sme sa stali členmi medzinárodnej Európskej federácie študentských psychologických asociácií – EFPSA. Úspechom je aj to, že po našom prirodzenom odchode z asociácie kvôli pracovným povinnostiam sa organizácia udržala a pokračuje vo fungovaní, za čo patrí veľká vďaka a obdiv všetkým našim šikovným nasledovníkom vo vedení.
4. Ako vás spoluzaloženie SAŠAP-u ovplyvnilo po profesionálnej a osobnej stránke?
Janka Zbonková:
V SAŠAP-e som sa veľa naučila. Boli to síce skôr nesmelé začiatky, ale neskôr, po mojom ročnom štúdiu psychológie v Nemecku, som bola prezidentkou ESN (Erasmus Student Network, pozn. red.) kde som sa ešte viac rozvinula v práci s ľuďmi na medzinárodnej úrovni. Osobne mi príde, že všetky tieto študentské organizácie sú nejakým spôsobom prepojené, pretože aktívnych ľudí nie je na univerzitách tak veľa, takže sú tam určité vzájomné prepojenia. Štúdium v Nemecku mi viac otvorilo oči, čo sa týka praktických terapeutických skúseností psychológa. Tam sa nevyučuje teória tak do hĺbky, skôr sa zameriavajú na nácvik konkrétnych praktických skúseností. Všetko je hneď prevedené do reálneho života psychológie, čo sa mi veľmi páčilo. Stále mám pomyselné dve stoličky a to personalistiku a psychológiu a už vtedy som vedela, že je dôležité, aby sa študenti vedeli presadiť na trhu práce. Takže sme im v SAŠAP-e pomáhali pomocou prednášok o tom, ako sa predať, odkryť a pracovať na svojich silných stránkach.
Lucia Rošteková:
Mne to prinieslo skúsenosti. Počas nášho obdobia to bolo hlavne o poznávaní toho, aké možnosti má človek, keď má občianske združenie založené s tvorivou atmosférou. Taktiež ide o poznanie, že keď ľudia chcú, tak sa dajú robiť zaujímavé veci, ktoré ľudí spájajú a vedú k niečomu ďalšiemu. Bolo to pre mňa povzbudením do života. Keď niekto niečo chce, tak sa to dá, hoci nie všetky ambície sú vo svojom začiatku rýchlo naplniteľné.
Marek Roštek:
Rozšírilo to moje obzory, vyskúšal som si aktivity v oblasti organizácie a riadenia menších projektov, čo je nesporne dôležitá osobná aj profesná skúsenosť. Pre študenta psychológie je cenné vyskúšať si pracovať v tíme na spoločnej veci, kde môže spoznať svoje možnosti, ale aj hranice, zistiť ako fungujú medziľudské vzťahy pri takomto type fungovania.
5. Viacerí naši bývalí členovia nás naďalej podporujú. Registrujete aktivity SAŠAP-u aj v súčasnosti?
Janka Zbonková:
Poviem pravdu, ak by ste ma nekontaktovali, tak by som asi ani nevedela, že tento projekt ešte funguje. Bohužiaľ, nie som veľmi na sociálnych sieťach, skôr sa na nich len vzdelávam a inšpirujem.
Lucia Rošteková:
Jedným očkom vidím, že je to stále životaschopná organizácia. Nemala som síce možnosť trochu viac vidieť do fungovania, ale niekedy na mňa vyskočí z Facebooku nový príspevok a to ma vždy poteší, lebo vidím, že organizácia je živá, ľudia v tom vidia zmysel a že sa to odovzdáva z ročníka na ročník.
Jedným očkom vidím, že je to stále životaschopná organizácia. Nemala som síce možnosť trochu viac vidieť do fungovania, ale niekedy na mňa vyskočí z Facebooku nový príspevok a to ma vždy poteší, lebo vidím, že organizácia je živá, ľudia v tom vidia zmysel a že sa to odovzdáva z ročníka na ročník.
Marek Roštek:
Sledujem aktivity prostredníctvom Facebooku a vnímam, že asociácia sa plne etablovala na Slovensku, ponúka študentom veľa možnosti sieťovania, získavania informácií, sebaskúseností a zážitkov. Vzhľadom na rodinné a pracovné možnosti mi však ostáva len naďalej fandiť asociácii.
6. Svoje uplatnenie ste našli v rôznych psychologických smeroch. Nachádzate určitú paralelu medzi svojou prácou a pôsobením v SAŠAP-e?
Janka Zbonková:
V SAŠAP-e som sa veľa naučila, otvorilo mi to množstvo dverí, spoznala som skvelých ľudí, určite to bol skvelý štart. Spoznávanie nových kultúr, cestovanie, práca s ľuďmi a pre ľudí v medzinárodnom prostredí mi otvorili obrovské pole možností a skúseností. Ako počas štúdia, tak aj po ňom som sedela na dvoch stoličkách. V začiatkoch asociácie som mal nejaké základné know-how, ako by mohla asociácia fungovať a vlastne aj teraz mám v náplni práce poskytovať klientom a ich rodičom možnosti, ako sa podieľať na zlepšení fungovania. Aby aktívnym spolupodieľaním sa na chode asociácie a organizovaním aktivít pre členov načerpali čo najviac skúseností pre seba a zažívali pri tom veľa radosti a pocitu sebarealizácie, pretože na to má študentská asociácia slúžiť. už viac než 15 rokov sa aktívne venujem práci s ľuďmi, ich vnútorným aj vonkajším svetom, z pohľadu psychológie aj personalistiky. Tieto dva svety sa prekrývajú a dopĺňajú. Počas štúdia na štátnice z psychoterapie som si uvedomila, že klientov nebudem môcť vyliečiť len Freudovou hypnoterapiou alebo rozkľúčovaním rodinných konštelácií Adlera. Obrovský rešpekt pred komplexnosťou ľudskej psychiky ma viedol k hľadaniu hlbších a individuálnejších spôsobov. Holistický prístup k životu – láskyplná starostlivosť o svoju dušu, ducha aj telo a medziľudské vzťahy v kontexte zdravého životného štýlu mi začali dávať čoraz väčší zmysel na ceste za plnším a šťastnejším životom. Verím, že krása a hĺbka ľudskej duše čaká na vaše odhaľovanie…
Lucia Rošteková:
Takto by som to neprepájala. Môj vklad do založenia občianskeho združenia bol skôr o osobnom záujme alebo potrebe vidieť veci zo širšia, od základov, o záujme prispieť k zmenám k lepšiemu. Nielen fungovať v nejakom povolaní a plniť normy, ale vidieť celý systém napr. školskej psychológie, aké sú očakávania, aká je tam podpora a pod. Hoci školská psychológia je pre mňa prestupná stanica, som vo výcviku ako každý psychológ, ktorý sa potrebuje ďalej rozvíjať a vzdelávať. Po SAŠAP-e som založila ďalšie občianske združenie, ktoré funguje na lokálnej úrovni, a teda podobnosť vidím v aktívnom prístupe k spoločenským otázkam. Naučila som sa (v SAŠAP-e), že keď niečo chcete, tak nemôžete čakať, že to za vás spravia druhí, ale musíte k tomu sami aspoň troškou prispieť nejakým spôsobom.
Marek Roštek:
V začiatkoch asociácie som mal nejaké základné know-how, ako by mohla asociácia fungovať a vlastne aj teraz mám v náplni práce poskytovať klientom a ich rodičom možnosti, ako sa podieľať na zlepšení fungovania.
7. Každý z nás má vlastné ciele. Čo by ste odkázali súčasným členom asociácie, ktorí zveľaďujú to, pri čom ste stáli ako spoluzakladateľ?
Janka Zbonková:
V ESN sme mali skvelý buddy systém (naši členovia sa starali o nových zahraničných študentov), podobne to funguje aj vo firmách, keď nastupujete na novú pozíciu – máte buddyho, ktorý vás do všetkého zasvätí. Neviem, na akom princípe teraz pracuje SAŠAP, ale pokiaľ by som mohla vrátiť čas, tak by som túto myšlienku Martinovi pri vzniku určite navrhla. Aby sa mali možnosť noví študenti na koho obrátiť, už od svojich začiatkov štúdia, kde sú možnosti stáže, aké sú možnosti externých doplnkových kurzov, koho sledovať na sociálnych sieťach, kde sú možné zahraničné pobyty – byť takým mostíkom medzi študentmi a absolventmi, akademickým svetom a reálnou praxou. Prepojovať sa s inými študentskými organizáciami, bývalými absolventmi, firmami, neziskovkami…tých možností realizácie je množstvo. Určite je dôležité informovať o všetkých týchto možnostiach online i offline. Zaujímavým formátom by mohol byť aj podcast, kde by mohli byť zaujímaví hostia zo všetkých týchto oblastí, aby sa psychológia stala viac uchopiteľná pre širšiu verejnosť.
Lucia Rošteková:
Nech sa neboja tvorivosti a vlastných vízií. Občianske združenie slúži nielen na to, aby sa jeho členovia sieťovali a podporovali navzájom po celom Slovensku, ale nebáli sa využiť to, že ste inštitucionalizovaní, máte jednu značku. Nebáť sa chodiť diskutovať, pokúšať sa o iniciáciu zlepšení v oblasti či už študenta psychológie, alebo aj čerstvého absolventa
Marek Roštek:
Aby aktívnym spolupodieľaním sa na chode asociácie a organizovaním aktivít pre členov načerpali čo najviac skúseností pre seba a zažívali pri tom veľa radosti a pocitu sebarealizácie, pretože na to má študentská asociácia slúžiť.
