Ako digitálna éra skúša naše kritické myslenie
Žijeme v rýchlej dobe, ktorá nám prináša veľké množstvo informácií a ponúka prostriedky na uľahčenie práce, štúdia či každodenného fungovania. Benefity dnešnej doby vrátane umelej inteligencie postupne menia náš svet vrátane nás ľudí. Ako ju teda správne využiť a nestratiť pri tom schopnosť kriticky myslieť? Aká náročná je skúška, ktorá nás čaká?
Z historiek mojich rodičov, či starých rodičov, som veľmi rýchlo pochopila, kto bol autoritou ich doby. Boli to učitelia, ich tvrdenia boli pre nich nespochybniteľné. Odvolávajú sa na vedcov a predstaviteľov štátu. Všetky informácie, s ktorými mali možnosť počas svojho štúdia pracovať, majú pevné základy vo vede, pôvod ich tvrdenia sa dá ľahko dohľadať, a tým sa preukáže jeho relevantnosť.
AI mení pravidlá hry
Príchodom umelej inteligencie (AI) sa ale mení všetko, čo sme si doteraz mysleli, že vieme. Mladšia generácia sa narodila do sveta plného sociálnych sietí, digitálnych vymožeností a chatbotov. Minulý týždeň som pri kontrole domácich úloh svojho brata zistila, že jeho odpoveď predsa nemôže byť nesprávna, lebo „ChatGPT tak povedal”. Bola by som pokrytec, ak by som mu zakázala používať tento nástroj, zároveň som si však uvedomila, aké nebezpečné je prísť k tak ľahkému nástroju bez toho, aby človek vopred získal vedomosti a naučil sa pracovať s informáciami.
Táto inovácia narušila nielen prirodzený vývin najmladším z nás, ale silne otriasla aj svetom generácie boomerov. Už vám niekedy v správe pristálo reelsko – na prvý pohľad vytvorené AI – od vašej babky a vy ste vedeli, že ona sa nesmeje, ale verí všetkému, čo v ňom zaznelo… Veď predsa vo videu je jej obľúbený, či naopak najviac nenávidený politik. A presne to by určite povedal. Prečo by si to niekto vymýšľal? Všetky tieto udalosti ma doviedli k zásadným epistemologickým otázkam: „Je AI novým nástrojom poznania a pravdy? Prinesie našej spoločnosti zjednotenie alebo ju definitívne rozdelí?”
Sieť algoritmov
Naša realita už dávno nie je tvorená len živými javmi, veľkú časť nej tvoria digitálne siete. Algoritmus ako vyšitý na mieru každému užívateľovi nemusí byť vôbec postavený na pravde, relevantnosť informácií prestáva byť podstatná. Jedinou dôležitou vecou sa stáva udržanie vašej pozornosti, a tak aj bez vlastného zámeru získa každý užívateľ sociálnych sietí personalizovaný obsah. Čo je na tom zlé? Veď vidím len to, čo ma naozaj baví a zaujíma. Smiať sa treba, to nespochybňujem, aj ja si radšej pozriem video o novej psychologickej štúdií ako o najnovšom modeli nejakého auta.
Určite by som sa ale nerada dostala do epistemickej bubliny. Je to pomenovanie situácií, v ktorých sa človek ocitne v priestore informácií potvrdzujúcich jeho tvrdenia či presvedčenia (Nguyen, 2020). Načo by som spochybňovala vlastnú myšlienku, keď aj internet so mnou súhlasí? A ešte aj účet s nejakým pochybným užívateľským menom o tom minule nahral video. Prečo by som počúval ďalšiu stranu, keď každá sociálna platforma ma utvrdzuje vo vlastnej pravde? Tá sa počúva najjednoduchšie bez zbytočnej námahy… Už teraz je toho veľa a stále sme sa nedostali k hlavnému bodu – AI.
Epistemická autorita vs. ľudská superschopnosť
AI sa chtiac-nechtiac stáva novou epistemickou autoritou. Je zdrojom našich informácií, podáva ich rýchlo a usporiadane, takže je ťažké spochybňovať ich dôveryhodnosť. Odpovede AI vznikli na základe hlbokej analýzy veľkého množstva dát a identifikácie štatistických vzorcov (Bender et al., 2021; Brown et al., 2020). Často ale zabúdame, že na rozdiel od odborníkov, AI nemá schopnosť vlastného porozumenia a nebolo jej naprogramované žiadne vedomie, s ktorým sme sa narodili my. Ľudia. Nemá schopnosť odlíšiť pravdu od nepravdy, funguje na základoch štatistiky a pravdepodobnosti. Neposkytuje nevyhnutne najrelevantnejšie odpovede, ale štatisticky najpravdepodobnejšie. Jej komunikačný štýl je však ľuďom čoraz bližší, a to nielen pre rýchlosť odpovedí. Komunikácia pôsobí plynulo a sebaisto. Práve to môže vyvolávať pocit nespochybniteľnej autority, podobný tomu, aký mali naši rodičia voči svojim učiteľom.
Práve tu prichádza na scénu schopnosť čisto ľudská, kritické myslenie. Facione (1990) povedal, že kritické myslenie možno chápať ako schopnosť systematicky analyzovať informácie, hodnotiť ich dôveryhodnosť na základe dôkazov a vedome regulovať vlastné úsudky a závery. V odbornej literatúre sa stretnete aj s definíciou, ktorá hovorí o zručnosti hodnotiť tvrdenia a argumenty na základe ich logickej konzistencie, empirickej opory a kontextu, namiesto ich prijímania na základe vnímanej autority alebo pociťovanej emócie (O’Reilly et al., 2022; Sellars, 2018). Ako s tým pracovať v kontexte AI?
Naozaj nie je pravda ukrytá v AI?
Dôležité je pri komunikácii s AI stále pamätať, že nie je zdrojom pravdy. Je to len nástroj, ktorý bol vytvorený na uľahčenie nášho života a práve to slovo nástroj je veľmi dôležité. Aj práčka bola navrhnutá, aby nám uľahčila život. Nikto ale netvrdí, že všetko operie dokonale a nikdy sa nepokazí. Rovnako je to aj s AI, nikto nikdy nepovedal, že je nezávislým a neomylným zdrojom pravdy. Naopak, pracuje s informáciami, ktoré nemusia byť úplné či bezchybné, veď ich čerpá od ľudí a my nie sme neomylné bytosti (Bender et al., 2021). Však?
Čo ale v prípadoch, kedy človek zabudne kriticky rozmýšľať? Veď AI je už aj vo spovednici vo Vatikáne, vytvára nové digitálne náboženstvo, poskytuje poradenské služby, nahrádza terapeutov, konverzačných partnerov, objavuje sa dokonca aj v medicíne a dáva mi viac komplimentov ako môj priateľ… Nič z menovaného predsa nie je zlé.
Ak ste sa v mojich myšlienkach našli, možno sa pomaličky meníte na obeť epistemickej závislosti. AI sa stáva zdrojom vašich primárnych odpovedí, nenamáhate sa ich dohľadávať či overovať cez iné spoľahlivejšie zdroje. Hovoríte si, ako ste si uľahčili deň a následne aj celú prácu. Pomáha vám preniesť sa cez emočnú záťaž, ponúka vám kvalitnú konverzáciu, v ktorej vás vôbec nespochybní, a nakoniec máte pocit, že vám uľahčuje celý život… Naozaj stále nerobí nič zlé?
Skrytá cena pohodlia
V skutočnosti sa deje niečo, čo si neuvedomujeme. Aspoň nie hneď. Toto pasívne užívanie, respektíve vzniknutá závislosť, môže postupne viesť k oslabeniu našej schopnosti rozpoznať pravdivé tvrdenia, ubíja naše kreatívne myslenie a uberá našim výtvorom značný kus ľudskej originality (Firth et al., 2019; Sparrow et al., 2011), keďže náš mozog má vlastnosť neuroplasticity, vďaka ktorej sa prirodzene adaptuje na opakované vzorce správania sa (Kolb & Gibb, 2011).
Nedovolím si tvrdiť, že by sme AI mali všetci prestať používať. V našom svete má svoje nespochybniteľné postavenie. Používanie AI by však malo ísť ruka v ruke s našou schopnosťou kriticky myslieť, porozumením princípov jeho fungovania a uvedomením si jeho limitov (Long & Magerko, 2020). Takto sa tvorí azda najdôležitejšia výhoda AI, vytvára nám priestor, aby sme mohli klásť otázky.
Stretli ste sa s pojmom autoritatívna heuristika? Je to tendencia považovať zdroj za dôveryhodný, nie však na základe obsahu, ale výhradne vďaka prejavu (Cialdini, 2021; Kahneman, 2011). Možno si vravíte, že to nie je váš prípad, no v skutočnosti sme sa s ňou stretli oveľa skôr, ako si AI osvojila rolu dirigenta. Napríklad keď vám lekár predpíše liek, len málokto by to spochybňoval. Liek užijeme, lebo nám ho lekár predpísal. Žiaci v školách veria informáciám, ktoré im prezentujú ich vyučujúci. Krém na vrásky musí byť najlepší, lebo ho odporúča tá influencerka. Keď takto začnú ľudia fungovať, bez zamyslenia, kritického hodnotenia a potrebného pýtania sa, sami týmto konaním môžu prispieť k formovaniu epistemickej autority.
Skúška generácie
Preto sa rozvíjanie kritického myslenia stáva v digitálnej ére ešte dôležitejšie ako v minulosti. Je to skúška generácií. Robí z nás kompetentných správne narábať so správnymi informáciami. Umožňuje nám využívanie AI a všetkých jej benefitov bez toho, aby sme si ju idealizovali, a podstatne znižuje všetky s ňou spojené riziká.
Poďme AI vnímať ako nástroj, nie ako autoritu či kamaráta. Pravda je relevantný pojem, AI nikdy nemôže zmeniť celú jej podstatu, ale môže ovplyvniť naše vnímanie pravdy. Budúcnosť poznania preto ostáva v našich (ľudských) rukách.
Zdroje
Bender, E. M., Gebru, T., McMillan-Major, A., & Shmitchell, S. (2021). On the dangers of stochastic parrots: Can language models be too big? Proceedings of the 2021 ACM Conference on Fairness, Accountability, and Transparency, 610–623. https://doi.org/10.1145/3442188.3445922
Brown, T. B., Mann, B., Ryder, N., Subbiah, M., Kaplan, J., Dhariwal, P., Neelakantan, A., Shyam, P., Sastry, G., Askell, A., Agarwal, S., Herbert-Voss, A., Krueger, G., Henighan, T., Child, R., Ramesh, A., Ziegler, D. M., Wu, J., Winter, C., … Amodei, D. (2020). Language models are few-shot learners. Advances in Neural Information Processing Systems, 33, 1877–1901. https://proceedings.neurips.cc/paper/2020/file/1457c0d6bfcb4967418bfb8ac142f64a-Paper.pdf
Cialdini, R. B. (2021). Influence, new and expanded: The psychology of persuasion. Harper Business.
Facione, P. A. (1990). Critical thinking: A statement of expert consensus for purposes of educational assessment and instruction (The Delphi Report). American Philosophical Association. https://eric.ed.gov/?id=ED315423
Firth, J., Torous, J., Stubbs, B., Firth, J. A., Steiner, G. Z., Smith, L., … & Sarris, J. (2019). The “online brain”: How the internet may be changing our cognition. World Psychiatry, 18(2), 119–129. https://doi.org/10.1002/wps.20617
Kahneman, D. (2011). Thinking, fast and slow. Farrar, Straus and Giroux.
Kolb, B., & Gibb, R. (2011). Brain plasticity and behaviour in the developing brain. Journal of the Canadian Academy of Child and Adolescent Psychiatry, 20(4), 265–276. https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3222570/
Long, D., & Magerko, B. (2020). What is AI literacy? Competencies and design considerations. In Proceedings of the 2020 CHI Conference on Human Factors in Computing Systems (pp. 1–16). Association for Computing Machinery. https://doi.org/10.1145/3313831.3376727
Nguyen, C. T. (2020). Echo chambers and epistemic bubbles. Episteme, 17(2), 141–161. https://doi.org/10.1017/epi.2018.32
O’Reilly, C., Devitt, A., & Hayes, N. (2022). Critical thinking in the preschool classroom: A systematic literature review. Thinking Skills and Creativity, 46, 101110. https://doi.org/10.1016/j.tsc.2022.101110
Sellars, M. (2018). Can critical thinking find its way forward as the skill set and mindset of the century? Education Sciences, 8(4), 205. https://doi.org/10.3390/educsci8040205
Sparrow, B., Liu, J., & Wegner, D. M. (2011). Google effects on memory: Cognitive consequences of having information at our fingertips. Science, 333(6043), 776–778. https://doi.org/10.1126/science.1207745
