Ako nás vlastná myseľ pripravuje o prítomnosť
Čo presne v nás vyvoláva nutkanie neustále analyzovať chyby z našej minulosti a fiktívne hrozby budúcnosti? Overthinking, teda nadmerné premýšľanie, sa stáva každodennou súčasťou našich životov a práve kvôli nemu často strácame schopnosť žiť v prítomnosti.
Myslenie je jednou z najsilnejších ľudských schopností. Pomáha nám riešiť problémy, tvoriť a plánovať budúcnosť. Táto schopnosť sa však môže jednoducho obrátiť proti nám. Z obyčajného uvažovania sa v priebehu chvíle môže stať kolotoč myšlienok, ktorý nás oberá o spánok, energiu a radosť zo života.
Toto prehnané analyzovanie situácií nazývame overthinking, odborne aj negatívne repetitívne myslenie. Na rozdiel od zdravého uvažovania tento stav nevedie k žiadnym konštruktívnym riešeniam, ale k mentálnej stagnácii. Naša myseľ sa pri ňom uzamyká do slučiek, v ktorých sa snaha o precíznu úvahu mení na neschopnosť konať.
Tri tváre nadmerného premýšľania
Overthinking sa málokedy prejavuje iba jedným spôsobom. Najčastejšie sa rozdeľuje do troch hlavných foriem.
Ruminácia predstavuje špecifický druh overthinkingu orientovaný na minulosť. Na rozdiel od obyčajného premýšľania o probléme, pri ruminácii nie je našim cieľom dospieť k riešeniu. Je to pasívne a neustále zameriavanie pozornosti na udalosti, ktoré sa už stali a my nemáme možnosť ich zmeniť. Náš mozog nás rafinovane klame, že rumináciou niečo vyriešime. Prirodzene máme totiž pocit, že ak nad problémom premýšľame, tak na ňom pracujeme. Ruminácia nám však dodáva iba falošný pocit kontroly nad situáciami, ktoré už nemôžeme zmeniť.
Opakom ruminácie je katastrofizácia. Zatiaľ čo rumináciou ostávame zaseknutí v minulosti, katastrofizácia sa nás snaží pripraviť na budúcnosť. Týmto nastáva kognitívne skreslenie, pri ktorom naša myseľ vezme drobnú neistotu a okamžite z nej vybuduje ten najhorší možný scenár. Mechanizmus katastrofizácie máme hlboko vytesaný v našej evolučnej DNA. Mozog našich predkov musel neustále predvídať najväčšie tragédie, za účelom prežitia v divokej dobe. Dnes však katastrofizáciu zvykneme využívať pri banálnych situáciách, z ktorých vytvárame fiktívne hrozby.
Rozhodovacia paralýza (paradox voľby) nás dokáže dokonale znehybniť v prítomnosti. Hoci sú nám v dnešnej dobe ponúkané nekonečné možnosti, toto veľké množstvo alternatív v nás vyvoláva strach, že si vyberieme zle a prídeme o niečo lepšie. Touto paralýzou trpia najmä ľudia, ktorí hľadajú stopercentne dokonalé a bezrizikové riešenia. Snaha premýšľať nad každým jedným detailom však vedie k tomu, že človek stagnuje a nevie si z množstva alternatív vybrať. Výsledkom nie je správna voľba, ale neschopnosť urobiť akýkoľvek krok vpred.
Hlboké a nadmerné premýšľanie - prečo overthinking nie je riešením problémov
Skutočné hlboké premýšľanie je orientované na akciu, budúcnosť a riešenie problémov. Pýta sa: „Čo môžem v tejto situácii urobiť? Aké mám možnosti a aký bude môj prvý krok?“ Má svoj začiatok a hlavne svoj koniec. Ak prídeme k riešeniu, dokážeme svoju myseľ upokojiť a posunúť sa ďalej.
Overthinking sa namiesto riešenia problému točí v bludných kruhoch a pýta sa: „Prečo sa toto stalo práve mne? Čo ak ma všetci odsúdia?“ Náš mozog je neustále fixovaný na tie isté informácie a je neschopný vyprodukovať riešenie. Tieto otázky teda nevedú k žiadnemu reálnemu činu, len prehlbujú pocit bezmocnosti a mentálne nás vyčerpávajú.
Zdravé premýšľanie dokáže oddeliť dôležité informácie od nepodstatného šumu. Overthinking priblíži každý jeden detail, aj ten úplne bezvýznamný, a pripíše mu rovnakú váhu ako obrovskému problému. Ak mozog unavíme analýzou nepravdepodobných scenárov, nezostane mu žiadna mentálna kapacita na to, aby sme boli schopní nájsť riešenie.
Na hľadanie riešení je potrebný pokoj a priestor, no presne to naša myseľ počas overthinkingu nedostáva. Nadmernou analýzou sa aktivuje amygdala (centrum negatívnych emócii a strachu) a následne sme zaplavení stresovými hormónmi. V tomto stave úzkosti naša myseľ prepína do núdzového režimu „bojuj alebo uteč“. Pri tomto nastavení je takmer nemožné, aby prefrontálna kôra, časť mozgu zodpovedná za logické plánovanie a nadhľad, fungovala rovnako produktívne ako za bežných podmienok. Zjednodušene, pod stresom nedokážeme vidieť reálne riešenia, aj keď ich máme priamo pred očami.
Ako overthinking nenápadne ničí náš každodenný život?
Nadmerné premýšľanie nepredstavuje len zlozvyk. Ide o vzorec spracovania informácií, ktorý invazívne zasahuje do viacerých častí ľudského fungovania. Ak sa tento stav stane chronickým, dochádza k značnému narušeniu nášho psychologického, sociálneho a somatického blahobytu.
V oblasti medziľudských vzťahov sa prejavuje ako hypervigilancia – nadmerná ostražitosť voči sociálnym podnetom. Napríklad stručná verbálna odpoveď alebo absencia okamžitej spätnej väzby sú interpretované ako indície odmietnutia, kritiky či medziľudského konfliktu. Tento neustály sociálny nepokoj vedie k dvom protichodným, no rovnako deštruktívnym vzorcom správania: k neustálemu vyžadovaniu uistenia zo strany okolia alebo k preventívnemu stiahnutiu sa od okolia, čo druhá strana vníma ako chlad či nezáujem.
Overthinking priamo aktivuje sympatický nervový systém. Mozog vyhodnocuje abstraktné hrozby s rovnakou intenzitou ako bezprostredné fyzické nebezpečenstvo. Dôsledkom môže byť spánkový deficit, ktorý spätne znižuje schopnosť regulovať naše emócie počas nasledujúceho dňa. Somatické problémy sa manifestujú taktiež prostredníctvom bolestí hlavy či gastrointestinálnymi problémami.
Ukotvenie mysle v dvoch nefunkčných časových rovinách: v minulosti a budúcnosti, spôsobuje, že strácame schopnosť prežívania prítomnosti. Schopnosť spracovávať pozitívne emócie a zážitky je blokovaná, keďže máme potrebu každú prítomnú skúsenosť analyticky filtrovať. To môže mať negatívny dopad na našu psychiku.
Prečo je dôležité o overthinkingu vedieť?
Mnohí ľudia žijú celé roky v presvedčení, že ich obavy a vyčerpanie sú len ich osobnostnou črtou. Často si neuvedomujeme, že skutočný zdroj nášho utrpenia nemusí pochádzať z vonkajšieho sveta, ale môže tkvieť v nekontrolovaných procesoch v našej hlave. Dôležité je pochopiť, že myšlienky nie sú fakty.
Dôležitosť pochopenia overthinkingu je preto pragmatická: ak nepoznáme nepriateľa, nedokážeme s ním bojovať. V momente, kedy vieme odlíšiť skutočné konštruktívne premýšľanie od toxických myšlienok, dokážeme stav nadmerného premýšľania zastaviť.
Zdroje
Watkins, E. R. (2008). Constructive and unconstructive repetitive thought. Psychological Bulletin, 134(2), 163–206. https://doi.org/10.1037/0033-2909.134.2.163
Brosschot, J. F., Gerin, W., & Thayer, J. F. (2005). The Perseverative Cognition Hypothesis: a review of worry, prolonged stress-related physiological activation, and health. https://doi.org/10.1016/j.jpsychores.2005.06.074
Borkovec, T. D., Ray, W. J., & Stober, J. (1998). Worry: a cognitive phenomenon intimately linked to affective, physiological, and interpersonal behavioral processes. Cognitive Therapy and Research, 22(6), 561–576. https://doi.org/10.1023/a:1018790003416
Cheek, N. N., & Ward, A. (2019b). When choice is a double-edged sword: Understanding maximizers’ paradoxical experiences with choice. Personality and Individual Differences, 143, 55–61. https://doi.org/10.1016/j.paid.2019.02.004
Querstret, D., & Cropley, M. (2012). Exploring the relationship between work-related rumination, sleep quality, and work-related fatigue. Journal of Occupational Health Psychology, 17(3), 341–353. https://doi.org/10.1037/a0028552
